Román – Pohovor

Peter ešte raz prebehol pohľadom životopisy žien, ktoré sa uchádzali o miesto asistentky predaja v jeho obchode. Mal dobrý nos na ľudí a už od malička vedel odhadnúť človeka. Bol nielen dobrým a uznávaným podnikateľom, ale aj skvelým šéfom.  Poznačil si dátum pohovoru s poslednými tromi ženami, ktoré sa rozhodol pozvať na výberové konanie. Ženy, s ktorými doteraz hovoril, nespĺňali úplne jeho predstavy, možno by si aj vedel vybrať, ale zatiaľ to nebolo ono. Chcel niekoho, koho bude práca skutočne baviť a budú to cítiť aj zákazníčky.

Opäť mu prišlo ľúto, že Marta už čoskoro odíde.

Postupne vytočil čísla žien a dohodol si s nimi stretnutie, ktoré vychádzalo presne na dátum jeho tretieho „výročia“ rozvodu.

´Tri roky. Čas nezastavím,´ pomyslel si Peter.

Riu ešte vždy miloval, ale rozhodne jej nemienil stáť v ceste za novým šťastím. Snáď už teraz naozaj bude šťastná. Keď prišla s tou správou, že sa chce rozviesť, zostal v nemom šoku, pretože si myslel, že je ich vzťah ukážkový a dokonca aj okolie ho za také považovalo. Je pravda, že v poslednom čase častejšie cestoval, kvôli pracovným povinnostiam, ale to predsa s Riou prediskutovali a ona v tom nevidela problém. Jasné, ani nemohla, pretože kým on bol preč, ona sama nebola. Stretávala sa s Albertom už dlhšie a evidentne si chvíle Petrovej neprítomnosti vychutnávala. Občas jej ešte napísal e-mail alebo poslal sms-ku, ale odpovede sa nikdy nedočkal. Rešpektoval, že jej nemá volať. A tak volal aspoň ženám na pohovor.

„Dobrý deň, Peter Marko z firmy New Day. Na základe vašej žiadosti by som vás rád pozval na osobný pohovor v stredu na desiatu. Vyhovuje vám to?“

Z opačného konca sa ozval príjemný ženský hlas a Peter na chvíľu zbystril pozornosť. Hlas ženy v telefóne znel pokojne a priam bolo z neho cítiť, že sa dotyčná usmieva. Peter si ju skúsil predstaviť. Mal zvláštny pocit, akoby ženu s ktorou práve hovorí poznal. Zmocnila sa ho netrpezlivosť. Mal ju pozvať už na zajtra, takto bude musieť ešte dva dni čakať. Pozrel ešte raz na životopis, ktorý ležal pred ním. Volala sa Jela a bola od neho o tri roky mladšia.

´Kto si, Jela?´

„V poriadku, tak sme dohodnutí, teším sa na vás,“ ukončil rozhovor a posledné slová vyslovil trochu rozpačito.

´No chlapče, v čom je problém? Netrpezlivý? Veď nie je prvá ani posledná, ktorej si volal, ´ hovorila jedna jeho časť, ale tá druhá sa nedala a prehlušila ešte aj sirénu sanitky, ktorá preletela pod oknami jeho kancelárie.

´Ja neviem, prečo ma to rozrušilo. Do kelu neviem, čo sa deje, len mám taký zvláštny pocit, hm.´

Peter si dolial do pohára minerálku a miesto toho, aby sa napil, sledoval, ako z nej prchajú bublinky a počúval ich šušťanie. Ani si neuvedomil, ako dlho tam tak sedel. Myšlienky si robili v hlave žúrku a vôbec nebolo jednoduché spracovať ich. Nechal ich teda, nech sa zabávajú a privrel oči.

Z príjemného delíria ho prebralo zvonenie telefónu. Uvedomil si, že šušťanie bubliniek z minerálky sa spojilo so šušťaním dažďových kvapiek. Tie sa v hre o život predbiehali, ktorá sa skôr dotkne zeme. Na displeji sa zobrazilo číslo, ktoré nepoznal a kým sa spamätal, telefón stíchol.

Ešte raz pozrel na desať číslic zmeškaného hovoru. Po chrbte mu prebehli jemné zimomriavky, keď si uvedomil, že to číslo predsa nedávno vytáčal on sám. Bola to Jela.

Rýchlo si odpil z minerálky, aby sa trochu prebral a spláchol púšť v hrdle. Jedným pohybom prsta dal vytočiť jej číslo. Snažil sa byť pokojný, ale bol to boj s nervami.

´Si úplný cvok, dúfam, že si to uvedomuješ?!´ hučal do neho vnútorný hlas.

´To mi je jasné, ale zistím, čo sa deje.´

Namiesto zvonenia sa v telefóne ozvalo, že je stanica dočasne nedostupná.

´No nie, tak toto mi nerob! Prosím, zdvihni to!´ Prosby boli zbytočné. Ešte trikrát sa pokúšal v ten deň Jelu zastihnúť, no telefón si s iróniou opakoval svoje reči o nedostupnosti.

Slnko sa snažilo preraziť cez sivé mraky, ale tie sa rozhodli, že ešte neustúpia. Nedovolili prejsť ani jedinému slnečnému lúču. Prekrývali sa a hustili, akoby chceli ponoriť mesto do tmy a urýchliť príchod večera. Peter sa pozrel na hodiny. Ukazovali takmer sedem. Vzal si zo stola mobil a notebook a so zvláštnym nepokojom opúšťal kanceláriu. Už dávno ho nič tak nerozhodilo a čo bolo najhoršie, nedokázal to ovládať. Bol ako paralyzovaný.

Práve vo chvíli, keď strčil kľúč do zapaľovania, opäť mu zazvonil mobil. Takmer sa po ňom hodil, v domnienke, že by to mohla byť Jela. Bol to však jeho otec, ktorý sa v posledných dvoch rokoch snažil dohnať to, čo zanedbal po narodení Petra. No a Peter musel uznať, že mu to išlo celkom dobre. Prestal hľadať dôvody, prečo sa s otcom nestretnúť. Stávali sa z nich dobrí kamaráti, ktorí dokázali spolu vyriešiť ešte nedávno neriešiteľné.

„Ahoj otec, nie už nie som v kancelárii. Práve som chcel naštartovať auto a ísť domov,“ hovoril Peter už  trochu pokojnejším hlasom. Potreboval počuť niekoho blízkeho, aby utlmil ten zmätok v hlave. „Jasné, rád si s tebou dám kávu, v podstate ju aj potrebujem, aspoň ma trochu preberie… Nie, otec, som v poriadku, porozprávame sa v kaviarni,“ rozlúčil sa a naštartoval auto. Stierače ledva stíhali stierať prudký lejak. Opäť sa ozval telefón a Peter bez toho, aby pozrel na prichádzajúci hovor spustil do telefónu:

„Zabudol si na niečo?“

V telefóne sa ozval smiech a Peter takmer prestal dýchať. Bola to Jela.

„Dobrý večer, pán Marko, na nič som nezabudla iba… chcela som sa opýtať, či by sme sa nemohli stretnúť zajtra. Po našom rozhovore mi zavolal správca bytovky, že práve v stredu budú robiť revíziu vodomerov a potrebujú sa dostať do každého bytu.“

´Vďaka, človeče, máš to u mňa.´ Peter sa zhlboka nadýchol a svoje víťazné ´YES!´ vyslovil takmer nahlas.

„Dobrý večer, prepáčte, myslel som si, že je to môj otec. Vporiadku, tak zajtra, hm… povedzme o druhej?“

„Dobre, o druhej budem u vás, ďakujem. Dovidenia.“

„Dovi, teším sa,“ neskrýval Peter radosť.

Pripadal si ako malé dieťa, ktoré vyhralo boj so súrodencom o plyšového medvedíka. Keď si sadal s otcom na terasu neveľkej, no o to príjemnejšej kaviarne, trochu prihlúplo sa usmieval.

„Mohol by si mi už konečne povedať, čo sa deje?“ opýtal sa ho a premeriaval pohľadom.

„Vieš, že by som to aj ja celkom rád vedel?“ odpovedal Peter a úsmev z pier mu nemizol.

„Úprimne, nespoznávam ťa, ale nech je to čo chce, som rád, že sa usmievaš. Trochu mi už takýto pohľad na teba chýbal, Peter,“ povedal otec a stisol mu rameno.

„Vieš, ide o to, že dnes som pozýval na pracovný pohovor posledné tri ženy a stala sa mi čudná vec. Keď som volal poslednej a ozvala sa v telefóne, ostal som…ani neviem… mám z toho veľmi zmiešané pocity, doteraz som pekne mimo,“ vyšiel s pravdou von. Odkedy si s otcom opäť rozumel, dá sa povedať, že nemali jeden pred druhým žiadne tajnosti.

„No, tomu sa hovorí ženská intuícia, ale tebe k tomu čosi chýba a čosi máš navyše,“ poznamenal otec a obaja sa hlasno rozosmiali. Rád videl svojho syna v dobrej nálade.

„Pôvodne sme sa mali stretnúť v stredu a ja som potom oľutoval, že som ju nezavolal už na zajtra. A kým som nad tým uvažoval, volala mi späť, ale ja som to nestihol zdvihnúť. Bol som niekde úplne mimo. Pokúšal som sa jej volať, ale bola nedostupná. Neuveríš, ale normálne som sa kvôli tomu zlostil,“ hovoril Peter so smiechom. Očividne sa mu po rozhovore s Jelou uľavilo.

„Volala ti, že si to rozmyslela?“ naťahoval otec Petra a smial sa.

„Nie, to nie. Našťastie jej volal správca bytovky, že majú na stredu zahlásenú revíziu vodomerov, takže…pohovor s ňou mám už zajtra o druhej. V duchu som tomu chlapovi ďakoval, že prišiel s tou revíziou,“ dokončil Peter a tváril sa ako olympijský víťaz.

„No, myslel som si, že hľadáš asistentku do predajne a nie partnerku,“ podpichoval ho otec ďalej.

„Jasné, že hľadám asistentku. Na tom sa nič nemení. Dúfam, že zajtra to už budem môcť uzavrieť. A netvrdím, že si vyberiem práve ju. Neviem otec, ako to celé dopadne, nepoznám tú ženu, v podstate o nej neviem nič, až na pár údajov zo životopisu. Zajtra zistím, prečo vo mne vyvolala tie zvláštne pocity,“ povedal vážnejšie.

Peter zhodil zo seba oblečenie i myšlienky týkajúce sa firmy a pustil si sprchu. Miloval horúci prúd vody, ktorý zalial celé jeho telo. Nastavil vode nahladko oholenú tvár a nechal kvapky tancovať po nej. Mal výrazné lícne kosti, krátke tmavohnedé vlasy, ktoré voda nedokázala uhladiť a postavu, za ktorú sa vôbec nemusel hanbiť. Sprchovací kút sa o chvíľu premenil na ľahký oblak hmly. Pena z tekutého mydla mu stekala po nohách a mizla vírivým tancom v odtoku. Šušťanie vody utíchlo a Peter vyliezol zo sprchy. Hodil na seba mäkký biely župan, ktorý mu Ria kúpila na posledné spoločné Vianoce. Nemal vo zvyku zbavovať sa príjemných vecí, hoci boli plné boľavých spomienok.

Deň bol dosť náročný a hodiny ukazovali takmer polnoc. Bolo načase oddýchnuť si, úplne vypnúť a hlavne, pripraviť sa na zajtrajší deň. Záležalo mu na tom, aby pohovory dopadli dobre. Dopoludnia ho čakali dva pohovory a bolo dôležité, aby si už vybral nové dievčatá. Ľudia, s ktorými doteraz pracoval mu veľmi pomohli na jeho ceste za úspechom. Nakoniec to boli aj ich vlastné úspechy. Keby Marta nebola v pokročilom štádiu tehotenstva a Vera si nenašla toho zazobaného Taliana, nebolo by nutné robiť žiadne pohovory. Trochu mu prišlo nevhod, že obidve mali odísť už o tri týždne, ale mali ešte vždy dosť času na to, aby zaučili nové dievčatá. A keby u neho nekončili, zrejme by nemal možnosť spoznať Jelu. Možno sa Vera nakoniec rozhodne zostať, raz už svoje rozhodnutie zmenila.

Peter si ľahol na veľkú posteľ, ktorej polovica už tretí rok zívala prázdnotou. Keď Ria odišla bývať ku Albertovi, chvíľu premýšľal, že spraví v byte pár radikálnych úprav. Nakoniec pár týždňov po rozvode byt vymaľoval, prehodil zopár skríň a predal niekoľko nepotrebných vecí. Nerád sa obklopoval zbytočnosťami. Mal rád veľké priestory, cez ktoré mohla voľne prúdiť energia.

Založil si dlane pod hlavu a chvíľu ešte pozeral do tmy. Zhlboka sa nadýchol a prudko vydýchol. Všetky sily sústredil na upokojenie myšlienok, ktoré nie a nie zostať na chvíľu stáť. Prešlo už dobrých päť hodín, odkedy počul naposledy Jelin hlas a predsa mu znel aj teraz v ušiach tak blízko, akoby ležala vedľa neho. Privrel oči a snažil sa zaspať. Bol unavený a potreboval oddych. Asi po pol hodine sa mu podarilo zaspať, no akonáhle sa ponoril do snov, spustilo sa mu v podvedomí riadne divadlo.

     Videl sa stáť na peróne so svojou matkou, ktorá ho posielala kúpiť lístky na vlak. Hovoril jej, že to nestihnú, že otec už sedí vo vlaku a kým on kúpi lístky, vlak odíde. Matka mu ale nedovolila nastúpiť bez lístka do vlaku a on teda utekal, chcel utekať, ale nohy sa mu lepili o žeravý asfalt. Pokladňa bola takmer na dosah, no trvalo mu nekonečne dlho, kým sa k nej dostal. Kúpil dva lístky a opäť sa snažil utekať k matke, aby mohli nastúpiť do vlaku. Kým sa však dostal k nemu, vlak sa pohol a oni ostali na peróne hľadiac za vlakom, ktorý odchádzal s otcom.

     ´Vedela som, že to nestihneš,´ vyčítavo sa na neho pozrela matka a povedala mu, aby sa išiel pozrieť, kedy ide ďalší vlak. Boli dve hodiny popoludní a ďalší vlak mal ísť až pred šiestou.

Peter sa strhol zo sna. Prebudil sa mokrý a srdce mu búšilo, akoby práve zabehol maratón. Pozrel sa na hodiny. Boli dve hodiny a dve minúty po polnoci.

´Už nech je ráno, vôbec sa mi nepáči, čo sa so mnou deje,´ hovoril si Peter v duchu. Prešiel do kuchyne a siahol po vypínači. Žiarovka sa lenivo rozžmurkala, akoby jej prekážalo, že ju budia k činnosti. Naplnil si pohár vodou a vypil ju do dna. Chvíľu ešte stál opretý o kuchynskú linku a potom sa vrátil späť do postele dúfajúc, že hodiny, ktoré ho delia od rána uplynú v pokoji.

Po pár minútach sa mu podarilo opäť zaspať. Dostavil sa vytúžený oddych, telo sa uvoľnilo a izbou sa niesol len pokojný Petrov dych. Nočný pokoj sem-tam pretínali motory áut ženúcich sa všetkými smermi a mliečne neóny vypínali svoje hlavy vysoko k čiernej oblohe, akoby sa chceli svojou žiarou vyrovnať mesiacu v splne.

Budík ho zobudil presne o šiestej ráno. Tie štyri hodiny zvyšného spánku mu úplne stačili na to, aby si oddýchol. Pomaly si vybavoval sen, ktorý ho v noci zobudil. Zaujal ho časový údaj zo sna i prostredie, v ktorom sa odohrával. Dúfa, že to nemá nič spoločné s Jelou a ich dnešným stretnutím. Zhlboka sa nadýchol a zamieril do kúpeľne. Zo zrkadla nad umývadlom sa na neho pozeral sympatický muž v stredných rokoch. Hustejšie obočie posadené nad hlbokými tmavohnedými očami mal jemne zdvihnuté a tie oči akoby sa pýtali: ´Si pripravený stretnúť sa s ňou?´

Zahučala sprcha a Peter zmyl zo seba všetky zostávajúce pochybnosti. Siahol po zubnej kefke a vytlačil na ňu hrubý pás zubnej pasty. Spomenul si na detstvo a hoci teraz používal mentolovú pastu, nachvíľu zacítil vôňu dobre známej jahodovej pasty, ktorú mu učiteľky v materskej škole starostlivo vytláčali na kefku trikrát denne, po každom jedle. Teraz to už riešil skôr žuvačkami, ktorých na trhu stále pribúdalo. Pery mu pokryla biela pena, ktorá o chvíľu skončila v odtoku umývadla. Studená voda ho úplne prebrala a akoby vsiakla do tváre a putovala pod kožou do celého tela. Prešiel si tvár dlaňami a vzal z poličky holiaci strojček. Zabzučal jemne ako otravný komár, chystajúci sa pochutiť si na teplej krvi. Opatrnými pohybmi sledoval kontúry brady, krku, lícnych kostí a miesta nad hornou perou. Holenie mu nezabralo veľa času. Holil sa takmer každý deň, bola to sila cviku. Keď opúšťal kúpeľňu, ťahala sa za ním, ako stuha, príjemná vôňa vody po holení. Rozchod s Riou ho našťastie nepoznačil natoľko, aby prestal o seba dbať. Neprepadol sebaľútosti. Nemal v úmysle zostať stáť na jednom mieste a chátrať vnútorne i navonok, ako opustená chatrč.

Zbalil si zopár papierov s poznámkami, prehodil cez plece brašnu s notebookom a zabuchol dvere na byte. Keď ho zamykal, spomenul si, že mal dať vedieť susedovi, ako sa rozhodol vo veci odpredaja malej záhradnej chatky, ktorú už takmer nikto z rodiny nevyužíval. Rozhodol sa, že ešte počká do večera a dá mu definitívnu odpoveď.

„Dobré ráno,“ pozdravil Peter Martu a Veru. „Povedzte mi úprimne, čo robíte, že tak dobre vyzeráte?“ opýtal sa s úsmevom.

„Ahoj Peter,“ odzdravili dievčatá. „Máme starostlivých partnerov, ale ty by si nám lichotil aj keby sme mali šedivé vlasy a chodili o paličke,“ zasmiala sa Marta a pohladila si bruško. Vedela, že Peter neplytvá slovami iba tak, aby prerušil ticho v predajni. Tehotenstvo jej skutočne pristalo. Zvýraznili sa jej krásne ženské krivky a trochu zaguľatené líčka zvýraznili veľké zelené oči.

„Všetko v poriadku, Marti?“ opýtal sa Peter. Záležalo mu na jej pohodlí a na tom, aby jej posledné týždne v práci nič nechýbalo.

„No, ak mi sem donesieš bazén a maséra, tak už ani neceknem,“ odpovedala Marta so smiechom.

„Vážená, s rastúcim bruškom vám pribúdajú aj nároky, že?“ zasmial sa aj Peter a položil dievčatám na pult kyticu ruží a bomboniéru.

„My máme sviatok?“ vyvalila na neho Vera modré oči.

„V podstate, áno. Oslavujeme váš šarm, dôvtip a profesionalitu dámy a…mal som pocit, že som vás v poslednom čase málo rozmaznával,“ povedal Peter a odpochodoval do kancelárie.

Dievčatá vedeli, že je pozorným a skvelým šéfom, ale dnes mali pocit, že je vo vzduchu ešte aj čosi iné. Netušili však, že to čosi, lepšie povedané ktosi, prejde popoludní dverami predajne.

Vošiel do kancelárie a notebook položil na písací stôl. Kancelária pôsobila útulne, nestrašila hostí svojou prehnanou oficiálnosťou. Nábytok z čerešňového dreva skvele ladil so žltou pohovkou a žltozelenými doplnkami. Steny boli tiež v tónoch jemnej žltej a zelenej. Spomenul si, ako tu pred dvomi rokmi stál v holých priestoroch a obzeral sa po bielych stenách, akoby od nich čakal radu, čo s nimi. V ten deň, keď sa vracal domov z predajne, zbadal na detskom ihrisku pred panelákom malé dievčatko v letnom klobúčiku s čerešničkami a zelených šatôčkach. Mohlo mať rok a pol, možno dva. Vedľa dievčatka sedela na kraji pieskoviska žena okolo 30-tky, vo svetložltých ľanových šatách. Na stehnách držala knihu a občas odtrhla od nej zrak, aby skontrolovala, či je jej dcérka v poriadku. Peter prežíval práve obdobie, keď sa jeho

život začal po rozvode s Riou stabilizovať. Všemožne sa zamestnával, aby trávil sám čo najmenej času a jeho myšlienky zbytočne neblúdili nesprávnym smerom.

Obraz, ktorý mal pred sebou, ho inšpiroval pri voľbe farieb nielen pre svoju kanceláriu, ale aj pre celú firmu. Oranžová, zelená a žltá sa stali farbami „Nového dňa“ a o názve spoločnosti bolo tiež vo chvíli rozhodnuté. Nikdy tú ženu neoslovil, ale vždy keď prechádzal okolo, hľadal ju pohľadom. Niečím ho priťahovala, hoci sa nechcel púšťať do žiadnych dobrodružstiev.  Za posledné dva roky sa jeho život dostal do úplne iných koľají a snažil sa ho žiť naplno. Firme sa darilo a Petrove vízie sa postupne napĺňali.

Postavil sa k oknu s rukami vo vreckách a pozeral sa na rušnú ulicu. Ľudia pôsobili ako mravce presúvajúce sa z miesta na miesto, nesúce si svoje malé bremená. Stará žena v špinavom kabáte a so šatkou na hlave zaujala svoje miesto pri podjazde. Sadla si na igelitku a pred kolená si položila prázdny téglik od masla, čakajúc na cvengot peňazí usádzajúcich sa na jeho dne. Ktovie, aký je jej životný príbeh, pomyslel si Peter.

Mal ešte chvíľu času, kým príde prvá zo žien, uchádzajúca sa o zamestnanie. Sadol si za písací stôl a prešiel si obsah životopisov ležiacich na stole. Čakali ho tri posledné pohovory. Bol rád, že to už bude mať za sebou a že po dnešnom dni bude môcť výberové konanie uzavrieť. Dievčatá už boli tiež dosť zvedavé, kto príde na miesto Marty a koho budú mať tú česť zaučiť. Vera sa za dva roky s Martou celkom fajn zblížila. Okrem práce sa stretávali aj v súkromí. Peter dobre vedel, že jej nie je jedno, kto Martu nahradí. Aj preto si dal veľmi záležať na výbere.

Chvíľu pred desiatou mu Vera oznámila, že pani, ktorá mala prísť o desiatej je v predajni a že ju posiela k nemu.

„Ďakujem Vera,“ povedal Peter a zložil slúchadlo.

Žena, ktorá vstúpila do kancelárie pôsobila na prvý pohľad dosť sebavedome. V podstate aj mala na čo byť. Postava, pravdepodobne s mierami 90-60-90, dlhé, pekne tvarované nohy. Chvíľu sa zdalo, že nabitá blúzka exploduje a posledný gombík skončí v Petrovom oku, ale kvalitný elastický materiál všetko istil.

Svetlé vlasy vypnuté štipcom zvýrazňovali dlhý krk, na ktorom visela zlatá retiazka s príveskom veľkého písmena E. Postaviť túto dámu do výkladu, možno by, keď už aj nie obrat, ale návštevnosť predajne prudko vzrástla.

„Dobrý deň,“ usmiala sa Eva a podávala Petrovi svoju pravicu.

Peter jej opätoval úsmev i pozdrav: „Dobrý deň, rád vás spoznávam. Dáte si kávu, minerálku?“ opýtal sa. Mal vo zvyku vytvoriť vždy príjemnú atmosféru, či už išlo o obchodné jednanie, či len „obyčajnú“ priateľskú návštevu.

„Ďakujem, mala som už oboje,“ usmiala sa opäť Eva.

Napriek tomu, ako sebavedome pôsobila, Peter začínal mať pocit, že toto nie je jej pravé Ja.

Ponúkol jej miesto oproti stolu a chvíľu si ju ešte premeriaval. Letmo prezrel jej životopis, ktorý bol dosť stručný. Donedávna pracovala pre jednu spoločnosť. Bolo to vlastne jej prvé zamestnanie hneď ako skončila školu. Otázkou zostávalo, prečo po vyše desiatich rokoch odtiaľ odišla.

„Prešli by sme teda k veci, ak nemáte nič proti tomu,“ povedal Peter a pohodlne sa usadil v koženom kresle hráškovozelenej farby. „Podľa, údajov, ktoré ste nám poskytli, máte celkom bohaté skúsenosti s predajom. Pri dnešnej fluktuácii zamestnancov je až obdivuhodné, že ste vyše desať rokov pracovali pre jednu spoločnosť. Môžete mi, prosím vás povedať, čo všetko ste na danej pozícii robili, aká bola vaša náplň práce a ak to nie je problém, aj dôvod, prečo ste skončili pracovný pomer?“

„Takže, po ukončení strednej školy som nastúpila do predajne s drogistickým tovarom. Začínala som ako predavačka-pokladníčka a mojou náplňou práce bolo dokladanie tovaru, kontrola zásob tovaru, práca s registračnou pokladňou a tiež udržiavanie čistoty predajne. Toho som si na začiatku užila asi najviac, keďže som bola čerstvá absolventka. Pamätám sa, ako mi vedúca hovorila, že čím viac času strávim medzi sortimentom, tým rýchlejšie sa naučím, čo všetko ponúkame. V podstate mala pravdu, ale bola som rada, keď som sa konečne dostala aj k pokladni. Nastúpila som v lete a čoskoro som ovládala celý sortiment a vedela som povedať zákazníkom, čo kde nájdu. Už po pol roku som bola poverená vedením zmeny a pribudlo mi obstarávanie tovaru, zabezpečovanie chodu prevádzky, usmerňovanie kolegov,“ rozprávala Eva a pravou rukou si držala prívesok retiazky. Zrejme jej dodával pocit istoty.

„Ako to vnímali vaši kolegovia? Boli ste predsa len mladá a zrazu ste sa stali vedúcou zmeny.“

„Mladá, ale šikovná,“ povedala hrdo Eva.

„O tom nepochybujem, inak by ste zrejme neurobili taký skok za šesť mesiacov.“

„Kolegovia to veľmi neriešili až na jednu…,“ odmlčala sa na chvíľu a ľavou rukou si chytila pravé zápästie. Peter cítil jej napätie, ale nechal ju, nech rozpráva sama. Nechcel do toho zasahovať, pokiaľ sa to netýka samotnej práce.

„Kým sme boli v rôznych zmenách, bolo to fajn. Občas sa stalo, že sme potrebovali zaskočiť kolegyňu a vtedy sme sa stretli v jednej zmene. Zozačiatku sme sa tolerovali. Neskôr, po organizačných zmenách sme museli zostať v jednej zmene a vtedy začali problémy. Odmietala rešpektovať, že som vedúcou. Urobila pár nepekných podrazov a keď dostala výpoveď situácia sa zhoršila… spoločnosť k tomu všetkému ešte zmenila majiteľa a s novou vedúcou prevádzky sme si proste nesadli.“

„To bol dôvod ukončenia pracovného pomeru?“ opýtal sa Peter, keď na chvíľu stíchla.

„Niekoľkokrát došlo k ostrejšej výmene názorov, veci ktoré fungovali chcela zmeniť a ja som sa rozhodla odísť,“ odpovedala Eva a opäť sa na chvíľu odmlčala.

„Nemáte rada zmeny? Nemusia negatívne vplývať na to, čo fungovalo. Možno mala iba iný pohľad na veci.“

„Toto by ovplyvnilo veľmi veľa vecí, a najviac to, čo som ja budovala desať rokov,“ bránila sa Eva držiac si zápästie.

Nervy zapracovali a Peter sa rozhodol, že ju už nebude viac dusiť. Snažil sa prísť na to, čo mu na Eve nesedí. Bolo tu niečo, čo túto peknú ženu príliš rozrušilo a pokiaľ išlo o vzťahy medzi jeho zamestnancami, trval na tom, aby sa vyhýbali konfliktom. Do predajne by bola  určite dobrá, vyznala sa v mnohých veciach a aj práca s odevmi by jej sedela. Mal skôr obavy z jej vysokého sebavedomia a niečoho, čo nedokázal pomenovať. Čakali ho ešte dve stretnutia, preto zostával zatiaľ pokojný. Dnes si určite vyberie. Dohodli sa, že v priebehu popoludnia jej určite dá vedieť ako sa rozhodol a odprevadil ju ku dverám. Keď si opäť podávali ruky, Peter si všimol jazvy na Evinom pravom zápästí. Zahľadel sa jej do očí, akoby jej kládol ďalšiu otázku, no odpovede sa nedočkal. Eva sa rýchlo zvrtla a zatvorila za sebou dvere kancelárie.

´Možno tá jej hrdosť predstavovala víťazstvo nad smrťou,´ pomyslel si Peter, hladiac cez okno na vzďaľujúcu sa Evu. ´A možno to bola iba maska, ktorá bráni jej príliš citlivé vnútro.´

    Peter si odpil z kávy, ktorej vôňa sa vinula okolo kancelárie. Mal ju rád trochu silnejšiu a nesladenú. Práve dvíhal šálku opäť k perám, keď mu Marta oznámila, že prišla ďalšia žena na pohovor.

„Ďakujem, Marti, pošli ju prosím ťa ku mne,“ povedal Peter a uprel pohľad na dvere kancelárie.

„Dobrý deň, Peter Marko,“ predstavil sa podávajúc ruku žene v stredných rokoch.

„Dobrý deň, Sisa Sachsová,“ vystrela k nemu ruku.

Spoza jemných okuliarov sa na Petra usmievali mandľovohnedé oči. Prezrádzali nezvyčajnú jemnosť a vyrovnanosť tejto ženy.

„Môžem Vás ponúknuť kávou, čajom alebo minerálkou?“ opýtal sa Peter.

„Poprosila by som čaj, ďakujem,“ odvetila Sisa. „Máte to tu veľmi príjemné. Predajňa na mňa tiež veľmi zapôsobila, je to niečo úplne iné, na čo som bola doteraz zvyknutá,“ rozhovorila sa.

„Ďakujem, ale na tom nemá zásluhu len interiér. Skvelú atmosféru vytvárajú hlavne ľudia, ktorí tu pracujú. Dievčatá vniesli do predajne ducha pohody, a  ľudia to vycítia, ako náhle do nej vstúpia,“ povedal Peter s hrdosťou. „Cukor?“ opýtal sa Sisi.

„Ďakujem, bez cukru,“ poďakovala Sisa a vzala si do dlane šálku s horúcim čajom. „Cítila som tú pohodu a dievčatá na mňa urobili tiež veľmi dobrý dojem. Bola som s nimi síce iba chvíľu, ale môžem povedať, že nie sú iba predavačky. Sú to umelkyne,“ usmiala sa Sisa. „Trochu som sa dolu poobzerala. Tovar je veľmi pekný, netuctový a materiál kvalitný.“

Petra až prekvapila Sisina otvorenosť a ľahkosť, s akou viedla rozhovor. Skoro mal pocit, že na pohovore je on. Vôbec nepatrila k typom žien, z ktorých bolo nutné ťahať odpovede. Dokázala zaujať a jemnosť ktorú mala v očiach, spozoroval aj v hlase. Keď rozprávala, hlavu mala mierne naklonenú doprava a neposlušné pramienky z gaštanovohnedej ofiny jej padali do čela. Keď si ich odhŕňala usmiala sa, pričom jej líca zdobili jemné jamky.

„Je to naša priorita, byť inými. Potrpím si na kvalite. Vy uvádzate v životopise, že ste ukončili módny dizajn. Prečo ste nezostali v obore?“ opýtal sa.

„Viete, ja rada návrhárčím i šijem, ale je to pre mňa skôr hobby. Venujem sa tomu, keď sa potrebujem odreagovať. Je to môj ventil. Vlastne až po ukončení štúdia som zistila, že sedenie za šijacím strojom nie je to, čomu sa chcem venovať. Zlákal ma obchod a kvôli tomu som aj odišla do Anglicka. Začala som v hypermarketoch a neskôr som pracovala v rôznych módnych salónoch. Bol to život a práca medzi množstvom ľudí, čo ma nesmierne bavilo. Je to veľmi príjemný pocit, keď sa na vás obracajú ľudia s dôverou, že im dobre poradíte. Dokázala som sa venovať zákazníkom hodiny, len aby odchádzali spokojní,“ vysvetľovala Sisa.

Bolo skvelé počúvať ju. Peter si bol takmer istý, že našiel človeka, akého hľadal. K úplnej istote mu však chýbal ešte jediný krôčik a tri hodiny, ktoré ho oddeľovali od posledného pohovoru.

„Čím ste ich dokázali presvedčiť, keď zaváhali?“

„Hlavne som im nič nenútila. Keď ľudia cítia, že sa na nich nevyvíja tlak v snahe predať za každú cenu, dokážu to oceniť. A nakoniec sa rozhodnú pre kúpu,“ usmiala sa Sisa.

„Prečo ste teda odtiaľ odišli?“ pýtal sa Peter ďalej.

Sisa si odpila z čaju a pokračovala:

„Hodnota libry, ako viete išla dosť dolu. Môj príjem síce nebol zlý, ale neplánovala som zostať v Anglicku natrvalo. Prišlo obdobie, keď som zatúžila vrátiť sa domov. Chýbala mi rodina, kamaráti a keďže príliš rušný život pre mňa už nebol taký zaujímavý, zbalila som si veci, nasadla do lietadla, no a som tu,“ zasmiala sa Sisa.

„Takže ak tu bude trochu rušnejšie, bude vám to prekážať?“

„Myslíte v predajni? To určite nie. Mala som skôr na mysli celkovo život v Anglicku. Som doma len pár týždňov a neľutujem svoje rozhodnutie. Síce mi chýbajú zasa iné veci, ktoré sú špecifické pre Anglicko, ale oželiem to.“

„Keby ste dostali nejakú super ponuku z Anglicka, povedzme viesť nový módny salón, zlákalo by vás to?“ chcel sa uistiť, či mu Sisa v prípade, že si ju vyberie neujde.

„Už nie,“ povedala presvedčivo. „Zostávam doma. To, po čom som túžila ešte ako študentka sa mi splnilo a teraz je mojim cieľom presadiť sa tu.“

„Úprimne sa musím priznať, že ste na mňa veľmi zapôsobili. Dnes ma čaká ešte jedno stretnutie a po jeho absolvovaní budem poznať meno dámy, ktorú prijmeme do našej spoločnosti. Rozhodne sa vám dnes ešte ozvem,“ povedal Peter a odprevadil Sisu k dverám.

„Ďakujem, pekný zvyšok dňa vám želám,“ rozlúčila sa Sisa s úsmevom.

„Ja ďakujem, aj vám pekný zvyšok dňa,“ povedal Peter a opätoval jej úsmev.

´Začína to byť celkom zaujímavé,´ zamyslel sa Peter. ´Som zvedavý, čo príde teraz.´

Z myšlienok ho vytrhol zvoniaci telefón.

„Ahoj otec…jasné, dva už mám za sebou a musím priznať, že to budem mať dosť zložité,“ oznamoval Peter otcovi, ako prebiehajú pohovory.

„Nie otec, nejde o fyzickú príťažlivosť…nie, žiadna chémia. Tie ženy sú jednoducho od fachu. Majú prehľad a skúsenosti… Jasné, že nie všetky, ani som ich všetky nevolal… Ja viem, ale počkám ešte na to posledné stretnutie…Si fakt vtipný, ale ona je zatiaľ iba uchádzač o pracovnú pozíciu,“ smial sa Peter otcovej uštipačnej poznámke na Jelinu adresu.

„Jasné, dám ti vedieť, ako to dopadlo. Pozývam ťa o piatej na kávu, môže byť? Skvelé, tak zatiaľ. Maj sa…prosím? Nie otec, prídem sám, nikoho ti predstavovať nebudem, ahoj,“ ukončil Peter rozhovor s otcom a neubránil sa smiechu.

´Je to blázon, ale mám ho rád,´ pomyslel si s úsmevom.

Jela vstúpila do predajne vo chvíli, keď Vera upravovala na figuríne jemné žlté šaty.

„Dobrý deň,“ pozdravila ju Vera, „ako vám môžem pomôcť?“

„Dobrý deň, prišla som…“ Jela chcela odpovedať, no Ema jej skočila do reči.

„Mami, kto je tá teta? Ty ju poznáš?“

„Prepáčte,“ ospravedlnila Emu, „vždy sa veľa pýta, občas mám pocit, že to nemá hraníc.“

„To je v poriadku, deti sú zvedavé. Ja síce dieťa ešte nemám, ale sestrin syn tiež sype otázku za otázkou. Občas ma dostane pekne do pomykova,“ zasmiala sa Vera.

„Prišla som na pohovor,“ pokračovala Jela, kým bola Ema zaujatá úpravou figuríny.

„Poďte, zavediem vás k šéfovi. Ak chcete, nechajte dcérku tu. V rohu pri skúšobných kabínkach máme detský kútik, dohliadnem na ňu,“ ponúkla sa Vera.

„Ďakujem, to by bolo fajn. Je to od vás milé. Viete, nepočítala som s tým, že prídem aj s dcérkou. Ráno mi v škôlke oznámili, že dnes popoludní majú dôležitú poradu a všetky deti  musia do jednej odísť“ vysvetľovala Jela situáciu.

„Netrápte sa, pokojne sa porozprávajte so šéfom, želám vám veľa šťastia,“ povedala Vera a odviedla Emu do detského kútika. Vyložila jej na malý stolík farebné pastelky a vymaľovanky a spoločne sa pustili do vyfarbovania.

Pred vstupom do kancelárie sa Jela zhlboka nadýchla a potom zaklopala. Peter pozrel na dvere s nefalšovanou nervozitou. Skôr ako vykročil k dverám prešiel si dlaňou po brade a hlasno vydýchol. Otvoril dvere a pozval Jelu do kancelárie.

„Dobrý deň, Peter Marko,“ predstavil sa dnes už po tretí krát a natiahol k nej pravicu.

Jela mu podala ruku a premerala si ho.

„Jela Christová,“ predstavila sa. Spoznala ho. Keď sa jej opýtal, čím ju môže ponúknuť, oblialo ju teplo, pretože si uvedomila, že si ho príliš premeriava.

´Jela, kroť sa. Je to iba pohovor.´

V kancelárii nastala zaujímavá atmosféra. Nervozita a napätie sa prelínali, chystajúc sa splynúť v jedno a neskôr vyvrcholiť.

Peter takmer rozlial minerálku, keď ju nalieval do pohára. Nachvíľu privrel oči a upokojoval sa.

„Nech sa páči,“ podal jej minerálku a usadil sa do kresla.

„Ďakujem. Vaše kolegyne sú veľmi milé. Ponúkli sa, že mi dohliadnu na dcérku, kým sa porozprávame,“ pokúšala sa nejako odľahčiť ovzdušie.

„Prišli ste aj s dcérkou?“ opýtal sa Peter.

„Áno. Zvyčajne býva v takýto čas ešte v škôlke, ale dnes tam mali nejakú poradu, takže sme si museli deti vyzdvihnúť skôr. Nevedela som o tom, keď sme si dojednávali termín stretnutia. Dúfam, že to nevadí,“ vysvetľovala Jela.

„To je v poriadku. Akú veľkú máte dcéru, ak sa môžem opýtať?“ Znova si premeral Jelu. Jeho stiahnuté čelo prezrádzalo, že pátra v pamäti.

„Má takmer štyri roky,“ odpovedala Jela.

Peter sa zahľadel kamsi do diaľky, akoby chcel preniknúť všetkými múrmi, ulicami, časom. Jeho myšlienky leteli niekam… A vtedy ju opäť zbadal.

´Tak to je gól. To je predsa… Nie, to nie je možné. Čo by tu robila?´ urovnával si v hlave obrazy a myšlienky. Pozrel sa znova do životopisu a pohľadal adresu.

´Je to ona, žena z ihriska a jej dcéra,´ vyslovil takmer nahlas.

Jela ostala v pomykove. Nevedela si vysvetliť Petrovo mlčanie a jeho pohľad. Na chvíľu dýchateľnejší vzduch zasa oťažel.

´Čo do kelu toľko rieši? Zbláznim sa!´ Jela znervóznela ešte viac.

„Prepáčte…,“ povedal Peter a napil sa minerálky.

„…na chvíľu som sa zmyslel, ale už som späť. Pozrel som si váš životopis a rád by som sa opýtal na niekoľko drobností,“ pokračoval Peter už pokojnejšie. „Doteraz ste pracovali viac v teréne ako v predajni. V podstate ste ako obchodná zástupkyňa riešili skôr objednávky a ich distribúciu. Prečo ste skončili pracovný pomer?“

„Áno, začínala som ako obchodná zástupkyňa, ale po dvoch rokoch som chcela niečo viac. V spoločnosti, kde som pracovala nebol možný v tej dobe postup, tak som začala hľadať voľné manažérske pozície v iných spoločnostiach. Zamestnala som sa v spoločnosti, ktorá sa zaoberala dovozom obuvi a koženej galantérie. Mala som na starosti všetky regióny a veľa som cestovala. Bola to práca, ktorá ma skutočne bavila. Veľmi rada sa stretávam s novými ľuďmi. Nepreženiem, keď poviem, že tá práca bola príjemnou súčasťou môjho života,“ povedala Jela. Aj ona cítila, že napätie povolilo. „Pred tromi rokmi, po narodení mojej dcéry, mal… manžel… nehodu. Jeho práca… a zároveň koníček sa mu stali osudným. Ešte predtým som mala v pláne vrátiť sa po materskej dovolenke do práce. Všetko sa ale zmenilo…,“ odmlčala sa na chvíľu. Potrebovala spracovať horkosť v ústach a zvieravú bolesť pri srdci.

„Manžel nás… hm, nečakane opustil a ja som si musela život zariadiť úplne inak. Vedela som, že cestám je koniec, aj práci nadčas. Keď som Jelu umiestnila do predškolského zariadenia, začala som hľadať prácu, ktorá by ma bavila, priniesla radosť, a samozrejme, ktorá by mi vyhovovala po všetkých stránkach aj kvôli dcérke. Manažérske pozície už nepripadajú do úvahy, ani obchodné zastúpenia. Ibaže dnes to celkovo nie je jednoduché pre ženu-matku na akejkoľvek pozícii.“

„Viem na čo narážate. Poznám pohovory typu ´koľko máte detí, ako často bývajú choré, kto sa o ne počas nemoci postará´. Zo zásady tieto otázky záujemcom o prácu nekladiem. Môj názor je ten, že ak si niekto raz pošle žiadosť, už z časti súhlasí s uvedenými podmienkami zamestnávateľa. Nediskriminujem ľudí kvôli tomu, že majú rodinu, alebo si ju chcú založiť,“ povedal Peter.

„Prepáčte, ale nestretávam sa často s takýmto názorom. Som rada, že to takto vnímate,“ usmiala sa Jela. Peter jej úsmev opätoval. Opäť sa jej zahľadel do očí, no tentoraz úplne inak.

Sklopila oči, ale cítila, že z nej nespúšťa zrak. Začala dúfať, že by sa konečne mohla zamestnať.  Zároveň ju drvila predstava, ako by to fungovalo, keď je Peter…

„Čím vás zaujala naša spoločnosť?“ vytrhol ju Peter z úvah.

„Úprimne, najprv ma zaujal názov spoločnosti,“ odpovedala trochu rozpačito. „Povedala som si, že možno začne v mojom živote niečo nové, keď to skúsim a budem úspešná.“

Jej odpoveď ho trochu prekvapila, ale páčila sa mu. Väčšinou každého zaujala pracovná pozícia alebo sortiment ktorý spoločnosť ponúkala.

„A čo pracovná pozícia a náš sortiment?“

„Síce som pracovala s inou komoditou, ale predsa len mám blízko k móde. Obuv a vhodné doplnky dotvárajú každé oblečenie. Aj preto som reagovala na vašu ponuku.“

„Oslovili ste veľa spoločností?“

„Ani nie… a kde som sa objavila mali problém s tým, že mám malé dieťa,“ netajila znechutenie.

„Mrzí ma to,“ povedal Peter.

„Smiem sa opýtať, koľko miest obsadzujete?“ opýtala sa Jela.

„Uvoľňujú sa nám dve miesta, jedna kolegyňa odchádza na materskú a druhá do zahraničia. Takže jedno miesto je v podstate iba na zastupovanie počas materskej dovolenky. Je to zatiaľ na dobu určitú. To sa ale ešte môže zmeniť, pretože plánujeme rozšíriť predajňu.“

„Rozumiem. Dokedy môžem očakávať vyjadrenie ohľadom dnešného stretnutia?“

„Dnes som mal posledné stretnutia a v priebehu popoludnia urobím vyhodnotenie toho, čo som videl a počul. Do štvrtej sa vám určite ozvem, ako som sa rozhodol,“ ukončil Peter rozhovor. „Nebudem vás už zdržiavať. Poďte, odprevadím vás k vašej dcérke,“ ponúkol sa.

„Ďakujem,“ podišla k dverám. Rada by verila, že jedno miesto dostane práve ona, ale cítila opak.

Ema spokojne sedela v detskom kútiku s Verou a ešte stále vyfarbovali obrázky. Bola natoľko zaujatá, že si ani nevšimla Jelu, ktorá stála nad ňou.

„Tak ako žabka, môžeme ísť?“

„Pozri mami, teta mi dala obrázok. Pekné šaty som nakreslila bábike?“

„Hmmm, sú krásne. Také by som si hneď kúpila,“ pochválila Emu. „Ale teraz už musíme ísť. Rozlúč sa s tetou a poďakuj sa za obrázok.“

„Ahoj, teta. Ďakujem. Prídem ešte a nakreslím aj tebe šaty,“ povedala Ema a chytila Jelu za ruku.

„Ďakujem, že ste na ňu dozreli. Dovidenia!“

„Dovidenia. Ahoj Emka a príď nás ešte niekedy pozrieť,“ pozdravila sa aj Vera.

Peter sa s nimi tiež rozlúčil. Keď odchádzal do kancelárie s istotou už vedel, kto nahradí Martu po jej odchode na materskú dovolenku.

Po návrate do kancelárie si vybavil pár telefonátov a poznačil dva kontakty na kus papiera. Založil životopisy k ostatným. Na stole si nechal iba jeden. Boli v ňom údaje o novej pracovnej sile. Vyťukal na mobile desať číslic a čakal na signál.

„Dobrý deň, Peter Marko. Pani Sachsová rád by som sa s vami stretol koncom týždňa, ak vám to vyhovuje. Rozhodol som sa pre vás. Môžeme sa stretnúť v piatok okolo druhej?“ opýtal sa Peter Sisi. „To som rád, aj ja sa teším. Dovidenia.“

Peter vedel, že jeho rozhodnutie je správne. Bol si istý Sisinou profesionalitou a vedel, že bude pre všetkých veľkým prínosom. Jela si zrejme jeho rozhodnutie vysvetlí po svojom. Mala za sebou už nejaké pohovory, ktoré skončili rovnako, v jej neprospech. V Petrovom prípade však nebol problém s Jelinou dcérou. Chcel jej ponúknuť niečo iné a dúfal, že to vyjde.

Bol rád, že má pohovory z krku, zostávala mu však ešte jedna nepríjemná povinnosť.

„Dobrý deň, Peter Marko,“ predstavil sa do telefónu. „Pani Christová, mrzí ma to, ale rozhodol som sa prijať inú z uchádzačiek… nie, nie je to kvôli vašej dcérke, môj názor predsa poznáte… bol by som rád, keby… snáď áno, dopočutia.“

´Hm, žiaľ, nerozumieš mi Jela, hoci by to bolo fajn…´

Peter sa vrátil do predajne a oznámil dievčatám svoje rozhodnutie:

„Práve som dohovoril s pani Sachsovou. Oznámil som jej, že som sa rozhodol pre ňu. Rád by som počul váš názor, aký ste z nej mali dojem a tak,“ povedal Peter.

„To je tá pani v okuliaroch?“ opýtala sa Marta.

„Áno, presne tá,“ odpovedal Peter.

„No, ja som z nej mala celkom dobrý pocit. Prekvapila ma, keď si prezerala tovar. Ona ho vyslovene študovala. Zákazníci bežne nepozerajú každú nitku,“ usmiala sa Marta.

„Ja som s ňou prehodila len pár slov, ale zdala sa mi taká uvoľnená, vyrovnaná. Akoby ani nešla na pohovor, ale na malú exkurziu,“ povedala Vera.

„Áno, presne na toto som myslel aj ja. Tiež som z nej mal rovnaký pocit v kancelárii. Dobre, dievčatá, v piatok príde, aby som sa s ňou dohodol na nejakých veciach ohľadne nástupu. V pondelok by mohla nastúpiť, aby ste jej to tu poukazovali a vysvetlili chod prevádzky. Myslím si, že nebude mať problém si rýchlo všetko osvojiť,“ dodal Peter.

Chystal sa na stretnutie s otcom, no vo dverách predajne sa ešte otočil a opýtal sa:

„Mimochodom, čo by potešilo, asi tak… štvorročné dievčatko?“

Marta s Verou na neho nechápavo pozreli. Bola to otázka, z ktorej ostali mierne mimo.

„No, mamina toho dievčatka by sa asi potešila stretnutiu pri káve…, začala Vera.

„Díky Vera, ale otázka znela trochu inak,“ vystrúhal Peter grimasu.

„Komu sa chceš zapáčiť, šéfe?“ nevydržala Marta.

„Dievčatá, buď mi pomôžte, ale rovno povedzte, že sa nevyznáte. To chcem od vás tak veľa? Vážne by mi to veľmi pomohlo.“

„Dobre, poradím ti, ale… zoznámiš nás, hm?“ podpichovala Marta.

„Vážená nastávajúca mamička, sľubujem, že o nič neprídete, teda… ak to vyjde. Mohla by si to už vyklopiť?“ Peter prosebne zavyl.

„Vyzerá to vážne,“ pokývala hlavou Vera.

„No dobre, už ho nebudeme trápiť. Okrem toho, moje materinské city mi to nedovolia,“ položila si Marta ruku na hruď.

„Som rád, že sa bavíte, takže?“

„Skoro všetky dievčatká zbožňujú bábiky, to je jasné, nie? No ale, keď chceš byť originálny, tak to skús s napríklad s plyšovým koníkom alebo nejakou knižkou s obrázkami. Také malé dievčatká majú rady víly a princezničky.“

„Mňa ešte napadli, také tie šablóny bábik, čo sa vystrihnú. Sú k nim aj šaty. To je celkom zábavné. Pamätám sa, že kedysi za socíku boli také čokolády,“ zamyslela sa Vera.

„To nie je zlý nápad,“ uznal Peter. „Ďakujem, dámy. Pomohli ste mi. Máte to u mňa.“

„Ty vieš o čo ide?“ opýtala sa Marta, keď Peter vypochodoval z predajne.

„Netuším,“ povedala Vera.

„Ahoj otec,“ pozdravil Peter otca, keď si sadal za stôl v tichej a príjemnej kaviarni v centre mesta. Jemný úsmev a mäkký pohľad prezrádzali, že je spokojný s priebehom dnešného dňa.

„Ahoj synak, tak spusti a nenapínaj ma,“ povedal otec. „Úplne mi stačí, že ma zožiera staroba, nemusí ešte aj zvedavosť,“ zasmial sa.

„Keby obidve neboli ženského rodu, tak poviem, že ti je to zrejme nepríjemné, ale takto…,“ doberal si otca.

„No, v každom prípade ma neničia svojou ukecanosťou a netúžia po hmotných statkoch… iba po mne,“ povedal Petrov otec a nezdržal sa smiechu. Čím boli obaja starší, pribúdal im zmyslu pre humor. A možno ani nepribúdal, iba ho opäť dokázali spoločnými stretnutia oslobodiť zo svojho vnútra. Peter vedel, že stretnutia s otcom mu prinesú vždy uvoľnenie, ktoré pri svojom životnom i pracovnom tempe potreboval.

„Čo si dáš?“ opýtal sa, keď sa upokojil.

„Dvojité presso a minerálku.“

„Poprosím vás dvakrát dvojité presso a dve minerálky, ďakujem,“ objednal Peter u mladého čašníka. Zrejme to bola jeho prvá sezóna a možnosť ukázať, čomu sa naučil. Hoci vyzeral na prvý pohľad ako dieťa, tácku s nápojmi držal veľmi obratne. Jeho pohyby pri obsluhovní boli prekvapujúco šikovné.

„Šikovný mladík,“ poznamenal Peter.

„Jeden známy mi povedal, že sem prijali nejakých mladých ľudí so zahraničnou praxou. Chcú zachovať prestíž podniku, ak nie ju ešte viac pozdvihnúť,“ povedal otec.

„To nie je zlý ťah a verím, že ani ten môj nebude,“ začal Peter konečne hovoriť o výsledku pohovoru. „Toto je žena, ktorú som si vybral,“ podával Peter otcovi Sisinu fotku, ktorú si stiahol z prílohy e-mailu.

„Nepochybujem, že si sa rozhodol správne. Vždy si mal dobrý nos na ľudí. Ak je taká šikovná, ako dobre vyzerá, tak si lepšiu kombináciu ani nemohol zvoliť,“ prezeral si otec Sisu.

„Prekvapila ma viac, ako milo. Je neskutočne bezprostredná, málokedy sa stretávam s takou otvorenosťou a vyrovnanosťou u ľudí. Je to charizmatická osôbka a dievčatá z nej majú tiež veľmi dobrý dojem,“ básnil Peter o Sise.

„Dobre sa to počúva, ale…,“ usmial sa otec, „čo tvoj staro-nový objav?“

„To si teraz fakt vystihol. Pamätáš sa na tú ženu s dcérkou, o ktorej som ti rozprával pred dvomi rokmi? Vtedy, keď som rozmýšľal aký názov dám spoločnosti?“

„A o ktorej si neprestal snívať? Áno, pamätám. Len som nevedel, že to dnešné „rande“ budeš mať s ňou a že vďaka nej si včera ledva vnímal, čo ti hovorím.“

„Veľmi vtipné. Keď som zistil, že Jela je vlastne žena, ktorú som kedysi vídaval na ihrisku s dcérkou, bol som pekne mimo. Skoro som vylial minerálku,“ zasmial sa Peter. „Nachvíľu som cítil v ovzduší také napätie, že som nebol schopný povedať nič rozumné. Rýchlo som vzal do ruky jej životopis a začal sa pýtať na jej pracovné skúsenosti.“

„No, synak, pekne ťa rozhodila,“ zasmial sa opäť otec. „Čo chceš vlastne robiť? Predpokladám, že nebola nadšená, keď si jej oznámil výsledok pohovoru,“ konštatoval.

„Jasné, že nebola nadšená. Vedel som presne, ako bude reagovať. Chcem sa s ňou stretnúť, ale mimo firmy. Chcem jej povedať, že dôvodom jej neprijatia nie je jej dcérka. Toto ma štve najviac, že si to myslí,“ hovoril Peter a v jeho hlase bolo cítiť rozhorčenie aj túžbu po Jele. „Chcem byť súčasťou jej života, ale nie v podobe šéfa…“

„Ak je taká, ako si mi hovoril, tak to nebude také jednoduché, Peter. Naučila sa stáť na vlastných nohách a zrejme je zvyknutá na to, aby sa postarala o seba i o dcérku sama. Takéto ženy odmietajú byť na niekom opäť závislé,“ povedal otec. „Viem, že nájdeš spôsob, ako sa s ňou zblížiť, ale dobre ti radím, nechoď na ňu s ľútosťou.“

„To nie otec, ona nie je hodná ľútosti. Je to skôr obdiv, ktorý si zaslúži. Pozbierala sa z toho, čo sa stalo a chce opäť žiť. Hm, vlastne ona žije, a môžem povedať, že viac, ako mnohí z nás,“ povedal Peter a zahľadel sa do davu, ktorý prechádzal pred oknami kaviarne.

     Cestou domov sa Peter chcel ešte zastaviť u suseda, aby mu oznámil svoje konečné stanovisko vo veci predaja záhradnej chatky. Rozhodol sa, že ešte nejaký ten týždeň počká a nebude ju zatiaľ predávať.

Už dávno nešiel domov popri detskom ihrisku, kde prvýkrát uvidel Jelu s Emou. Dnes ho tam opäť ťahalo. Nekládol odpor, dokonca tak trochu dúfal, že ich uvidí. V hlave sa mu rojili myšlienky. Chcel sa s Jelou stretnúť, ale zároveň mal obavy z jej odmietnutia. Ak na neho vytiahne neopodstatnené dôvody jej neprijatia do firmy, tak bude mať čo robiť, aby jej to vybil z hlavy.

Slnko zhadzovalo na ihrisko posledné lúče piatkového dňa. Hoc´ bolo takmer sedem hodín, detí bolo ešte plné ihrisko a oživovali ho svojim smiechom a džavotom. Peter upieral pohľad na skupinku detí v piesku a na mamičky sediace na lavičkách. Trochu spomalil, aby sa mohol lepšie rozhliadnuť, ale nevidel ani Emu, ani Jelu. Tak veľmi si želal, aby tam boli… Nebol si síce istý, či by vôbec išiel za nimi, a už vôbec nevedel, čo presne by Jele povedal, ale chcel ju vidieť.

´No, zrejme dnes odídeš naprázdno,´ pomyslel si Peter. ´Aspoň budeš mať čas premýšľať o tom, čo jej povieš pri najbližšom stretnutí.´

Petrovi sa ešte nechcelo domov a tak siahol po telefóne, aby zavolal otcovi. Chcel si s ním cez víkend niekam vyjsť. Už dávno neboli na túre. Spojí užitočné s príjemným, rozhýbe kosti a čas im rýchlejšie prejde. Vedel, že s otcom to bude skvele strávený čas. No skôr, ako stihol vyťukať jeho číslo, zazvonil mu telefón. Číslo nepoznal a znepokojilo ho to.

„Peter Marko, dobrý deň,“ predstavil sa do telefónu.

„Dobrý deň, pán Marko,“ ozvala sa žena v telefóne. „Vášho otca sme museli hospitalizovať na internom oddelení. Už sa o neho stará najlepší kardiológ.“

„Čo sa stalo? Je otec v poriadku?“ pýtal sa Peter rozrušene.

„Áno, jeho stav je stabilizovaný, ale pán doktor Bartko chce s vami hovoriť,“ oznámila mu žena v telefóne.

„Hneď som tam, ďakujem,“ položil Peter telefón a ihneď naštartoval auto. Snažil sa čo najskôr dostať na druhý koniec mesta a bol rád, že sa nemusí mestom predierať v dopravnej špičke. V hlave mu ešte doznieval hlas zdravotnej sestry, ktorý sa miešal so smiechom jeho otca. Pred pár hodinami bolo ešte všetko v poriadku. Aspoň mal taký pocit.

Peter vbehol do nemocničnej budovy a na veľkej tabuli hľadal nápis INTERNÉ ODDELENIE. O chvíľu ho už výťah viezol na tretie poschodie. Zazvonil pri presklených dverách a pomyslel si, že by bolo fajn, keby raz aj naše nemocnice vyzerali ako tie z amerických seriálov. Alebo keby aspoň personál bol občas ústretovejší. Nemal rád nemocnice a nemal rád lekárov. Snažil sa im vyhýbať, ako to len šlo. No teraz sa chcel čo najskôr dostať k otcovi.

Dvere mu prišla otvoriť sympatická zdravotná sestra. Rovnošata jej veľmi pristala. Bola nižšej postavy a pôsobila skôr ako dievčatko, ale keď pozdravila Petra, vedel, že je to žena, ktorá mu telefonovala.

„Dobrý deň, Marko. Prišiel som kvôli otcovi, čo sa deje?“ povedal Peter.

„Dobrý deň, pán Marko. Ja som vám volala. Poďte za mnou, chce s vami hovoriť náš kardiológ, pán doktor Bartko. Už vás čaká vo svojej pracovni, nech sa páči, nájdete ho na pravej strane chodby, tretie dvere,“ ochotne ukázala zdravotná sestra Petrovi, kam má ísť.

´No, toto sa už aspoň trochu podobá na Ameriku,´ snažil sa Peter navodiť si lepšiu náladu a zbaviť sa vnútorného napätia.

Zastal pred dverami, na ktorých bol nápis: MUDr. Daniel Bartko, primár kardiologickej kliniky.

Zaklopal na dvere a vstúpil dnu.

„Dobrý deň, pán doktor. Som Peter Marko. Volala mi vaša kolegyňa, kvôli hospitalizácii môjho otca,“ oznámil Peter dôvod svojej návštevy.

„Dobrý deň, pán Marko. Doktor Bartko. Nech sa páči posaďte sa,“ usadil lekár Petra.

Bol to muž okolo 50-ky, s vyšportovanou postavou a prešedivenými vlasmi začesanými dozadu. Za sklíčkami okuliarov sa skrýval pohľad zamysleného muža, no nepôsobil prísne.

„Najprv by som sa vás chcel opýtať na pár drobností,“ pokračoval lekár.

´Karta sa otočila,´ pomyslel si Peter. ´Teraz som na „pohovore“ ja a musím ho zvládnuť.´

„Akej činnosti sa venoval váš otec v poslednom čase? Užíva nejaké lieky? Viete, mám tu jeho zdravotný záznam, ale akoby chýbali údaje,“ opýtal sa lekár.

„Otec je na dôchodku. Vyše tridsať rokov pracoval pre chemický priemysel. Posledných päť rokov sa však venuje viac-menej aktívnemu oddychu. Veľa číta, nikdy neprestal nasávať informácie a rád chodí do hôr, na túry. Naposledy bral lieky na vysoký krvný tlak, ale nikdy sa na nič nesťažoval,“ povedal Peter a pomaly sa upokojoval.

„Váš otec má vrodenú srdcovú poruchu. Ide o dedičnú srdcovú chorobu. Je možné, že jeho matka s ňou tiež bojovala celý život. Neviem to však presne posúdiť, nakoľko nám chýbajú záznamy. Musíme si tu vášho otca na pár dní nechať a urobiť mu ďalšie vyšetrenia,“ vysvetľoval lekár a Peter bol úplne mimo z toho, čo sa dozvedel.

„Ako je možné, že mu doteraz srdcovú poruchu nediagnostikovali? Otec bol vždy v dobrej kondícii, občas sa síce pri túrach zadýchal, ale pripisoval som to skôr jeho veku. Veď aj ja mám čo robiť, aby som s ním udržal tempo,“ hovoril Peter.

„Ako som už spomenul, chýbajú nám nejaké záznamy. Zdravotný záznam vášho otca je podozrivo tenký, vzhľadom k jeho veku a pár zložiek z neho chýba. Uvidíme, čo nám povedia ďalšie vyšetrenia, ale s túrami by som určite istý čas nepočítal. Váš otec má šťastie, že sa svojej chorobe doteraz „nevenoval“. Pacienti s takouto poruchou musia byť pod neustálym dohľadom lekárov. Chodia na pravidelné kontroly a užívajú lieky. Pri vašom otcovi zrejme celý život stoja anjeli, inak by sa hociktorá z vašich túr mohla skončiť tragicky“ povedal lekár. „Necháme si ho tu pár dní a urobíme mu nejaké vyšetrenia.“

„Nerozumiem tomu. Hm, je možné, že mi otec niečo celý život tajil? Ako sa teraz cíti?“ opýtal sa Peter a cítil bezmocnosť.

„Myslím si, že na toto by vám vedel odpovedať najlepšie sám. Momentálne je dosť slabý, ale bude v poriadku. Potrebuje oddychovať. Dostal nejaké lieky a pomohli sme mu „rozchodiť“ srdce. Môžete ich na chvíľu za ním,“ dokončil rozhovor lekár.

„Ďakujem, pán doktor,“ povedal Peter.

„Tu je kontakt, keby ste čokoľvek potrebovali,“ podával mu lekár vizitku.

„Ďakujem,“ poďakoval znova a vyšiel z kancelárie.

Pozrel ešte raz na dvere a na nápis na nich: MUDr. Daniel Bartko.

´Pokojne by mohol z mena to „D“ vypustiť, nemá od neho ďaleko,´ pomyslel si Peter a vykročil po chodbe.

Oproti mu kráčala ošetrujúca sestra, ktorú dnes už raz stretol a ktorá mu oznámila, že otca hospitalizovali. Zaviedla ho k izbe č. 14, nachádzajúcej sa v ľavom krídle budovy. Cez okrúhle okienko bolo vidieť dve postele osvetlené tlmeným svetlom nočných lámp.

„Nebuďte prosím dlho,“ požiadala ho. „Váš otec je dosť vyčerpaný a potrebuje čo najviac oddychu.“

„Samozrejme, ďakujem, sestrička,“ poďakoval Peter s pokorou v hlase.

Pozrel sa do izby cez okno pripomínajúce okno kajuty na starých pirátskych lodiach. Nenaskytol sa mu však pohľad na pokojné more, húfy farebných rýb, morských rias a koralov. Napriek tomu sa jeho žalúdok búril. Bože ako veľmi nenávidel nemocnice.

Zhlboka sa nadýchol a stlačil kľučku. Vstúpil bez slova do izby, ktorá mala na niekoľko nastávajúcich dní väzniť jeho otca. Hneval sa na seba, za svoje chmúrne myšlienky, za to, že sa cítil bezmocne. Hneval sa, že musí otca takto vidieť.

Vzal si stoličku z kúta izby, aby si mohol sadnúť k otcovej posteli. Mlčky sa díval na spiaceho muža, ktorý za pár hodín zostarol o dobrých 20 rokov.

´Ahoj otec, zajtra bude skvelý deň na malú túru. Stavím sa pre teba skoro ráno, tak sa prosím ťa zasa nezačítaj do niektorej z tých tvojich nekonečných encyklopédií,´ mal chuť mu povedať, tak ako to už urobil mnohokrát.

Keď otec otvoril oči, zmohol sa však iba na jediné.

„Ahoj otec, biela ti nepristane.“

Jela práve chystala večeru, keď jej zazvonil telefón.

„Ahoj, Mona,“ pozdravila ženu na druhom konci. „Ďakujem, celkom fajn. Práve natieram Eme chlieb s maslom a rozmýšľam nad tým, že ak ho natriem tenšou vrstvou a pustím na zem, na ktorú stranu dopadne… koho si videla?“ nechcela veriť Jela vlastným ušiam a od prekvapenia jej z ruky vypadol chlieb, ktorý práve natrela. Samozrejme dopadol na dlážku natretou stranou, takže je to úplne jedno, aká je vrstva. Stačí nechať obidve strany nenatreté a je zaručené, že dopadne na dlážku nenatretou stranou.

Mone práve končila služba na internom oddelení. Už sa nemohla dočkať, aby zavolala Jele a oznámila jej, že „pán odfajč“ je práve na oddelení, pretože jeho otca dnes hospitalizovali.

„Jasné, príď a rozoberieme to, maj sa,“ povedala Jela a zložila telefón z ruky. Chvíľu nechápavo stála pri kuchynskom dreze a zabudla aj na chlieb na dlážke.

„Mami, prečo je chlebík na zemi?“ opýtala sa Ema, keď vošla do kuchyne.

„Nooo, rozmýšľala som nad tým, že si dnes sadneme na dlážku, ako v Indii. Dáme si na zem vankúše, rozložíme na dlážke jedlo a skúsime, aké to je, keď ľudia takto jedávajú,“ skúšala Jela na Emu svoje triky.

„Hm, tak donesiem aj Lauru a Buba nech nás je viac,“ povedala Ema a ponáhľala sa do detskej izby pre handrovú bábiku a veľkého plyšového medveďa. Keď sa vrátila, položila Jele ďalšiu otázku:

„Mami? A v tej Irdii, či ako sa to volá, nemajú taniere?“

Jela sa nemohla zdržať smiechu, lebo si uvedomila, že aj keď sa Eme nápad so stolovaním na dlážke páčil, všimla si, že chlieb bol na zemi skôr pohodený, ako naservírovaný.

„Ale majú, majú. Dokonca aj krásne poháre, vázy, koberce. Ženy sa obliekajú do hodvábnych pestrofarebných šiat a tu,“ ukázala si Jela na stred čela, „tu majú červenou farbou nakreslenú bodku.“

Ema odbehla rýchlo na chodbu a chvíľu sa obzerala v zrkadle. Potom sa vrátila so stiahnutým obočím a opýtala sa:

„Mami? Aj ja som Indiánka, keď mám na nose bodky?“

„Nie moja, nie si,“ musela sa Jela opäť zasmiať. „Tvoje bodky ti nakreslilo slniečko, lebo ťa má veľmi rado. A tie ženy v Indii nie sú Indiánky,  ale Indky. Poď žabka, navečeriame sa a potom si ešte môžeš pozrieť nejakú rozprávku. O chvíľu príde teta Mona.“

„Donesie mi injekciju pre Lauru?“ zažiarili Eme očká. Veľmi rada sa hrala na lekárku a Mona jej občas doniesla z nemocnice nejaký ten obväz a injekčné striekačky, či blok s omaľovankami.

„Určite áno, veď ti to minule sľúbila a vieš, že teta Mona svoje sľuby vždy dodrží.“

Sadli si s úsmevom na vankúše uložené na dlážke a pustili sa do hodovania. Bola to zábava a vlastne vďaka Moninmu telefonátu si vyskúšali netradičné stolovanie.

Jela sa už nejaký čas snažila nemyslieť na trápnu situáciu, keď jej Peter oznámil, že prijal do firmy inú ženu. V kútiku duše dúfala, že to bude ona, koho si vyberie. Predajňu zďaleka obchádzala, lebo sa s Petrom nechcela stretnúť, hoc´… myslela na neho. Videla jeho zvláštny pohľad a zacítila jemné vzrušenie, ktoré cítila aj pri pohovore.

´Hľadala si si predsa prácu a nie chlapa,´ opakovala si už po niekoľkýkrát. ´Rozhodol sa pre inú, takže ideš ďalej, nič sa nedeje.´

´Hm, keby sa nič nedialo, už dávno by som ťa pustila z hlavy Peter. Ibaže… čosi sa deje.´

   Zvonček pri dverách sa ozval práve keď Jela položila do odkvapkávača na riad posledný tanier.

„Ahoj Mona, skvele načasované. Práve som doumývala riad,“ vítala ju.

„No čau, nechcená,“ uťahovala si ju Mona.

„Ale daj pokoj, prosím ťa. Dáš si kávu?“ opýtala sa Jela.

„Čo ti ja viem. Urob mi radšej ten tvoj elixír dlhovekosti,“ zasmiala sa Mona.

„Takže šálku echinaceového čaju, hm?“ usmiala sa Jela. „Spusti, čo sa to u vás deje?“

„Ahoj teta Mona!“ privalila sa do kuchyne Ema a skoro zhodila Monu zo stoličky.

„Ahoj žabka, teda, čo si mala na večeru? Ty si dnes ale silná,“ povedala Mona vážne.

„Chlebík s maslom a džemom, ale my sme dnes večerali po indiánsky, vieš?“ chválila sa Ema a noštek sa jej zdvihol do výšky.

„A to je ako?“ prekvapene sa na ňu pozrela Mona.

„Mama najprv hodila na zem chlebík, aby zistila, ako bude vyzerať, keď si na dlážku dáme jedlo a budeme sedieť na vankúšikoch a tak papať,“ vysvetľovala Ema s veľkou vážnosťou.

Mona sa pozrela na Jelu s takou nechápavou tvárou, že sa Jela nezdržala smiechu.

„Potom ti to vysvetlím,“ povedala Mone.

„Doniesla si mi injekciu pre Lauru?“ opýtala sa Ema s veľkou nedočkavosťou v hlase.

„Hmmmmmm, počkaj… nooo, asi som ju…“ naťahovala Emu, „tu nie je, ani tu, žeby som ju zabudla v ordinácii?

„Ale mama povedala, že ty zvykneš slovo dodržať,“ tlačili sa Eme do očí slzy.

Mona sa usmiala a vytiahla z tašky balíček pre malú lekárku.

„Samozrejme, že slovo dodržím,“ podala balíček Eme a pobozkala ju na čelo.

„Ďakujem! Moja Laura už nebude chorá,“ objala mocne Monu a zmizla vo svojej izbe.

„Ako málo jej stačí ku šťastiu,“ usmiala sa Mona. „Ty počúvaj, čo to bolo s tou indiánskou večerou?“

„Nie indiánskou, ale indickou. Keď si mi volala a oznámila, že Peter je v nemocnici, tak mi od prekvapenia padol chlieb na zem. No a potom prišla Ema a keď to zbadala, tak som sa rýchlo vynašla, že skúšam indické stolovanie. Ibaže tá malá potvorka si všimla, že chlieb je na dlážke bez taniera,“ zasmiala sa Jela.

„Teda vy ste čísla. No, aspoň ste mali trochu zmeny,“ povedala Mona s úsmevom.

„Jasné, ale teraz mi už povedz, čo sa to deje u vás na oddelení. Ako to, že je u vás Petrov otec, čo sa stalo?“ vyzvedala netrpezlivo Jela.

„Starkému zaštrajkovalo srdiečko. Museli sme ho hospitalizovať. Je stabilizovaný, ale ostane u nás pár dní na pozorovanie. Šéf bol znepokojený, lebo mu chýbajú údaje zo zdravotného záznamu. Má podozrenie na vrodenú srdcovú poruchu,“ spustila Mona.

„Ako dlho si ho tam necháte?“

„Najmenej týždeň. Prečo, chceš ho ísť navštíviť a povedať mu, akého má syna fešáka?“ podpichovala Jelu.

„Jasné, už sa vidím pri jeho lôžku, ako tam sedím na kraji postele, držím mu ruku a ospevujem jeho syna. Starký sa usmieva ako Mona Lisa a potľapkáva ma po ruke so slovami: Je to skvelý chlapec, môžeš sa na neho spoľahnúť, dušička,“ prevrátila oči.

„Ty Jela, ale veď to vôbec nie je zlý nápad,“ zamyslela sa Mona.

„Neblázni. A čo mu mám povedať? Prepáčte, ale ja som tá, ktorú váš syn neprijal do zamestnania. Nemohli by ste mu dohovoriť? Zabudni,“ zavrtela Jela hlavou.

„Dobre, veď nikto nechce po tebe, aby si chodila za jeho otcom, ale… možno by si mohla prísť navštíviť mňa počas návštevných hodín a…“ žmurkla Mona na Jelu.

„Mona, nie som si istá, či sa s ním chcem stretnúť. Po tom, ako dopadol pohovor, sa vyhýbam aj predajni, hm,“ vzdychla si Jela.

„A nerozmýšľala si nad tým, že sa možno on chce stretnúť s tebou, len nevie ako na to?“ pozrela na ňu Mona.

„Ja neviem. Nepripadá mi ako chlap, ktorý nevie ako zbaliť ženskú,“ zahľadela sa Jela do šálky s čajom, akoby tam hľadala odpovede na všetky svoje otázky.