Posts Tagged With: Fairy Tales

Z detskej izby na Mesačnej ulici sa ozývalo spokojné odfukovanie malej Katky. Zo stropu sa na ňu usmievali fosforeskujúce hviezdičky a mesiačik a z hodín na stene počuť tichučké „tik-tak, tik-tak…“

Zrazu niečo na poličke zašuchotalo a ozval sa tichučký chichot. Kučeravá handrová bábika Dáška sa smiala na grimasách, ktoré strúhal Šaško Plaško.

„Chi-chi-chi, Plaško ty si ale smiešny. Keby si sa tak videl v zrkadle,“ pučila sa od smiechu Dáška.

„A to som sa ešte len rozcvičoval,“ povedal Plaško a vzápätí vystrúhal takú grimasu, že sa Dáška neudržala a spadla od smiechu z poličky.

„Dáška, si v poriadku?!“ stal si Plaško na kraj poličky a pozeral do hlbokej tmy.

„Dášenkááá, kde sííí?“ začal mať Plaško veľký strach.

Dášenka bola jeho dlhoročná kamarátka, na poličke mali miesto vždy vedľa seba a teraz je tu sám.

´Čo si len počnem? Mohol by som zliezť z poličky a poobzerať sa po stole… Len keby som nemal taký veľký strach´, uvažoval nahlas Šaško Plaško.

V tom do okna nakukol zlatý mesiac a osvietil tmavú izbičku. Plaško zazrel na stole čosi nehybne ležať. Pozbieral všetku odvahu a pomaličky začal zliezať s poličky. Nikdy predtým by sa neodvážil pohnúť z miesta, ktoré tak dobre poznal, ale Dášenku mal veľmi rád a bál sa o ňu. Zoskočil na stôl a pokúšal sa dostať k nehybne ležiacej  Dášenke.

„Dášenka, počuješ ma?“ šepkal Plaško aby nezobudil spiacu Katku a ostatné hračky.

„Prosím ťa povedz niečo, lebo sa pominiem od strachu!“

Dášenka sa snažila odpovedať mu, no nemohla, pretože mala ústočka zalepené od medu. Padla tak nešťastne, že pristála tváričkou rovno na Katkinom nedojedenom medovom chlebíku.

„Tak tu si,“ podišiel k nej a len teraz zbadal prečo mu Dášenka nevedela odpovedať. „Ale s týmto budeme musieť počkať do rána, kým nepríde Katkina mamička. Tá ti isto ústočká očistí,“ povedal Plaško a pomohol Dáške posadiť sa. Pozerala naňho svojimi veľkými čiernymi očkami v ktorých bolo napísané ďakujem.

Potom si sadol aj on vedľa nej, aby jej nebolo smutno a zaspieval  pesničku, ktorú sa naučil od Katkinej mamičky.

Spi môj poklad premilý,

aby sa ti prisnili,

krásne rozprávkové sny,

spi môj poklad jediný.

Mesiačik už nazerá do izbičky

premilo sa usmieva na detičky

stráži ich spokojný spánok

spinkaj môj malý baránok.

Ráno, keď sa Katka zobudila, zbadala na stole hračky, ktoré ešte večer sedeli na svojich miestach na poličke nad stolom.

„A vy ste sa sem ako dostali?“ rozmýšľala Katka a zobrala bábiku do ruky. „Dášenka, veď ty si celá polepená od medíku. No budeme musieť ísť za mamičkou, tá ťa dá znova do poriadku.

A ty si Šaško Plaško poď pekne sadnúť na svoje miesto. Tu pekne počkaj na svoju Dášenku. Dobre?“ odložila Plaška na poličku a Dášenku vzala so sebou.

Len čo sa na izbe zatvorili dvere, Plaško si nahlas vydýchol a tak ako mu Katka povedala, čakal na svoju najmilšiu kamarátku.

„Fuj, tak toto bola najhoršia noc v mojom živote. Odteraz budem dávať väčší pozor pri predvádzaní svojich kúskov, aby sa už nikomu nič zlé nestalo.

Šaško Plaško samozrejme nezvážnel úplne, veď to by už nebol žiadny šašo. Ani Dášenka nechcela aby sa zmenil, mala ho rada takého aký bol – úprimný a pojašený.

A Katka sa naučila, že detská izba nie je jedáleň a vždy sa pekne najedla v kuchyni pri stole.

Adamko je žiakom 1. B triedy v škole na Margarétkovej ulici. Jeho najobľúbenejším predmetom je výtvarná výchova, ale má veľmi  rád aj knižky. Pri kreslení a čítaní trávi najviac voľného času. Samozrejme ako každý chlapček, má rád aj autíčka a futbal.

Aj dnes po vyučovaní si sadol k stolu a sústredene čosi kreslí. Ukladá čiarku k čiarke a koliesko ku koliesku.

„Čože kreslí môj malý umelec?“ pýta sa mamička za jeho chrbtom a pohladí po vláskoch.

„Pretekárske auto. Len sa neviem rozhodnúť, akej bude farby,“ rozmýšľa Adamko.

„A čo keby si to dokončil zajtra? Možno sa ti prisní krásny sen a ty sa budeš vedieť ľahšie rozhodnúť, ktorú pastelku použiť,“ povedala mamička.

Adamko si zívol a uznal, že je to dobrý nápad. Veď výkres aj pastelky ho počkajú. Zajtra je sobota, môže sa do toho pustiť hneď po raňajkách. Nechal všetko na stole a uložil sa do mäkkej postieľky.

Mamička si sadla vedľa neho a prečítala mu rozprávku.

O chvíľočku už počula, ako spokojne oddychuje. Zavrela knižku, pobozkala na čelo, zhasla nočnú lampu a vyšla z izbičky.

Izbičku osvetľovalo len svetlo mesiačika usmievajúceho sa na spiace mesto.

Všade bolo ticho len zo stola sa ozývali jemné hlásky:

„Nestrkaj sa! Odkedy autá bývajú ružové?“ zlostí sa červená pastelka Červenka.

„A prečo by toto nemohlo byť? Hááá? So mnou Adamko ešte nekreslil ani raz. Aj ja by som už rada urobila aspoň zopár čiar na papieri, sestričky,“ povedala smutne ružová pastelka Ruženka.

„Každá z nás sa raz dostane Adamkovi do rúčky, len musíme byť trpezlivé. Iba nedávno nás dostal od mamičky a nestihol ešte kresliť s každou z nás,“ zamiešala sa do rozhovoru čierna pastelka Černuška.

„Na môj hrot dnes Adamko zase tak pritlačil, že mi ušiel atrament,“ posťažoval sa Atramentík.

„To sa predsa stáva prváčikom. Učia sa písať a občas náhodou viac pritlačia na hroty, pretože sa veľmi sústredia. Aj naše tuhy sa tak občas polámu,“ bránila Adamka Černuška.

„Zabudol si doma náhradné bombičky a nebyť tuto Grafitky, tak si nevie dokončiť úlohu,“ pokračoval Atramentík.

„Vieš dobre, Atramentík, že ťa rada zastúpim. Aspoň si trošičku oddýchneš,“ usmiala sa na Atramentíka Grafitka a očká jej len tak zažiarili.

„Samozrejme, Atramentík si oddýchne a ja mám čo robiť,“ povedal žiarlivo Zmizík. „Toľko machúľ ste ešte nevideli, koľko má Adamko v zošite. Aj dnes som po ňom behal ako formula.

„Áno, áno. Presne o formule sme sa rozprávali aj s Červenkou,“ povedala Ruženka. „Vraj moju farbu nemôže mať. Hm. Ale kedy potom budem môcť aj ja ukázať Adamkovi, ako pekne kreslím? Hááá?“

„Sestričky, upokojte sa,“ snažila sa ich utíšiť Černuška. „Je nás presne dvanásť a Adamko v pravej chvíli použije na svojich výkresoch každú z nás. Tak ako my aj on vie, že len spoločnými silami dokážeme vytvoriť tie najúžasnejšie obrázky. A ja verím, že už čoskoro na Adamkovej nástenke pribudnú ďalšie nové obrázky, ktoré vzniknú práve vďaka tomu, že mu s tými obrázkami pomôžeme.“

„Ja pomôžem Adamkovi so slniečkom,“ povedala žltá pastelka Zlatka.

„A ja mu pomôžem s trávičkou,“ povedala zelená pastelka Zelienka a od radosti spravila piruetu na špičke.

„Ja pokryjem výkres belasou oblohou,“ pridala sa belasá pastelka Beláska.

Fialová pastelka – Fialka, belasá pastelka – Beláska, zelená pastelka – Zelienka, žltá pastelka – Zlatka, oranžová pastelka – Broskyňka a červená pastelka – Červienka sa postavili vedľa seba a jednohlasne povedali:

„A my vytvoríme spoločne krásnu dúhu,“ rozosmiali sa a roztancovali po stole.

„Áno, sestričky, spoločne vytvoríme tie najkrajšie obrázky,“ usmiala sa na nich Černuška.

Černuška si všimla, že biela pastelka Snežienka sa nezabáva a smutne hľadí na sestričky.

„Myslíš si, že keď si biela, nedokážeš spestriť Adamkove výkresy, že?“ opýtala sa jej.

„Áno, mňa si na bielom papieri nikto nevšimne,“ povedala smutne Snežienka.

„Ty ale jediná dokážeš vytvoriť krásne snehové vločky, snehuliaka, bielu krajinu a to na čiernom výkrese,“ povedala jej Černuška.

Snežienke sa rozžiarili očká. Skutočne, Černuška má pravdu.

„To áno, a keď sa ku mne pridá aj sestrička, sivá pastelka Sivka, tak vytvoríme veľmi pekný obrázok,“ povedala Snežienka s úsmevom.

Všetky pastelky boli veľmi šťastné. Tešili sa už na to, kedy sa veselo rozbehnú po výkrese. Najradšej by sa boli hneď pustili do Adamkovho obrázka, ktorý ležal na stole, ale vedeli, že to musia nechať na neho. Na jeho fantáziu a sny.

Uložili sa do peračníka, prikryli sa tmou a snívali krásne dúhové sny.

„Dnes si Petrík vyberie mňa na spanie!“ zvolal natešene macko Riško, keď sa schyľovalo k večeru a na nebi sa rozžiarila prvá hviezdička.

„No to sa teda mýliš, milý macko, pretože dnes som na rade ja!“ povedala pyšne mačička Micka.

„A prečo si myslíš, že to budeš práve ty, hm?“ nedal sa Riško.

„Však sa pozri na seba! Si samá diera… tvoj kožuštek je úplne zničený a Petrík sa určite nebude chcieť túliť s takým…“

„Sss, tak ale toto od teba vôbec nebolo pekné Micka! Nehanbíš sssa! Prečo ubližuješ Riškovi? To, že sssi tu najnovšia a máš najkrajší kožuštek neznamená, že sssa môžeš vyvyšovať nad ossstatných!“ prerušil Micku veľký plyšový had Simon, s ktorým Petrík veľmi rád zápasil a oddychoval na ňom.

„Simon má pravdu!“ zvolali aj ostatné plyšové hračky.

„A ktorý z vás dokáže tak krásne priasť a nežne sa túliť, tak ako ja? Nooo? … ha, mlčíte! Petrík ma už všade vychválil aká som krásna a prítulná a ukázal ma všetkým kamarátom. Povedal, že si ma vezme aj na výlet,“ vystatovala sa Micka ďalej.

„Micka, Micka. Si veľmi pyšná. Petrík nás má všetkých rovnako rád. Je pravda, že niektorí z nás už majú pár rôčkov a sem tam máme nejakú záplatu, ale Petrík sa  k nám predsa len stále vracia a teší sa z nás. Riško bol jeho prvou plyšovou hračkou a od prvých dní jeho života mu robí spoločnosť. A tých pár odrenín, čo má na sebe svedčia len o tom, že trávili spolu veľa času,“ prehovorila múdra sova Olka, ktorá už nemohla Mickine chvastanie sa ďalej počúvať.

„No však večer uvidíte, že mám pravdu…“ nedala sa Micka.

Zvieratká sa na ňu nehnevali, len ich zarmútilo, že je Micka taká namyslená.

Macko len tíško sedel na poličke a očká  sa mu leskli od slzičiek. Vedel dobre, že Petrík ho má rád, len dáva na neho veľký pozor, aby sa úplne nezničil…

Zrazu sa za dverami izby ozval známy hlas.

„Mami, mamičkááá!“ bol to Petrík a naliehavo o čosi prosil svoju mamičku.

„Čo sa deje zlatko? No tak, čo by si rád?“ pýtala sa mamička, ktorej oči sa dokázali tak krásne usmievať.

„Chcel by som si macka Riška a ešte nejaké hračky zobrať na prázdniny, ku babke. Ale Riško je už veľmi dotrhaný a bojím sa, aby sa mi úplne nerozpadol. Dalo by sa s tým niečo spraviť?“ pozrel sa Petrík prosebne na mamičku.

Vtom všetky plyšové hračky upreli pohľady na mačičku Micku, ktorej sa pomaličky vytrácal úsmev z tváre.

„No zlatko, ak tebe, ani Riškovi nebude vadiť, že mu pribudne na jeho telíčku pár záplat, tak by sme to mohli hravo vyriešiť. Hneď zajtra sa na to pozrieme, v poriadku?“ povedala mamička a Petrík celý natešený bežal do izbičky pre macka.

„Tu si ty môj chlpáčik! Poď, pôjdeme za mamičkou a zajtra ti dá kožuštek do poriadku. V lete potom môžeš ísť so mnou na prázdniny k babke. Hurááááááá!“ zvýskol Petrík od radosti.

Mackovi padol obrovský kameň zo srdiečka a keby sa Petrík nebol práve tak tešil, tak by to možno bolo aj počuť. V jeho očkách sa znova rozžiarili iskričky radosti.

Akonáhle sa za nimi zavreli dvere, ostalo v izbičke také ticho, že by sa dalo krájať.

Prvý prehovril had Simon: „Ja sssom to vedel, že mackove dni ešte nie sssú ssspočítané!“ zasipel.

„Ako ani nás ostatných“ povedala sova Olka. „A ty Micka, hlavu hore! Vieš my tu všetci držíme pokope, pretože len takto sú naše dni krásne, keď sa všetci máme radi a pomáhame si navzájom. Teraz si sa už poučila, že nie je pekné byť namyslená o opovrhovať niekým len preto, že je iný ako ty.“

„Je mi to veľmi ľúto milí kamaráti a všetkým sa ospravedlňujem. Už viem, že sme si všetci rovní a ak nechcem ostať sama, tak sa nesmiem takto správať. Nehnevajte sa na mňa, prosím…“ povedala Micka so zvesenou hlavou a slzami v očiach.

Ale nikto sa na ňu nehneval. Dokonca sa stali s mackom Riškom najlepšími kamarátmi a strávili spolu s Petríkom nádherné leto na dedine u babky.