Posts Tagged With: Fairy Tales

„Chi-chi-chi, jáááááááj, chi-chi-chiii,“ smiala sa bábika Evička, keď jej slniečko svojimi lúčmi šteklilo holé nôžky.

„Dosť už, dóóóósť, chi-chi-chi! Veď už nespím,“ schovávala si ich rýchlo pod mäkkú ružovú prikrývku a veľkými modrými očkami gúľala po izbičke. „Dobré ránko,“ pozdravila slniečko a ostatné hračky a posadila sa na posteli. Orieškovohnedé vlásky jej neposlušne stáli na všetky strany. Golierik na jemných modrých šatách bol trochu pokrčený.

„Chi-chi-chi,“ zachichotal sa strapatý handrový chlapček Filipko. „Evička, veď ty máš dnes také strapaté vlásky, ako ja.  Chi-chi-chi.“

„Vážne?“ zoskočila z postieľky a utekala k malej drevenej hracej skrinke so zrkadielkom.  Stálo na nízkej čalúnenej taburetke, ktorá bola farebná ako jarná lúka.

„Téééda, chi-chi-chi,“ rozosmiala sa pri pohľade do zrkadla, „naozaj, mám ich ako seno. Stoja mi na všetky svetové strany. Lucka ma včera tak krásne učesala…hmmm a teraz nie je doma. A čo keby sme sa zahrali na kadernícky salón?“ opýtala sa ostatných bábik.

„Áno, áno“ ťapkali drobným rúčkami bábiky.

„A ja budem váš šofér,“ ponúkol sa Filipko a hneď aj nasadol do parádneho džípu.

„To bude paráda,“ tešili sa bábiky. V izbičke nastal šum a bola naplnená radosťou a nedočkavosťou. Všetky bábiky sa tešili na nové účesy. Filipko doviezol do „kaderníckeho salóna“ prvú bábiku, Peťku, ktorá mala dlhé blond vlasy. Na koncoch sa jej jemne vlnili. Mala veselé zelené očká, šibalský úsmev, džíny s flitrovými kvietkami a bielu košeľu.

„Dobrý deň,“ pozdravila sa Evičke, ktorá sa ujala úlohy kaderníčky a chichotala sa do dlaní.

„Dobrý deň,“ povedala aj Evička a tiež sa rozosmiala. Prišlo im smiešne, že sa hrajú na veľké dámy.

„Tááák, čo to dnes bude. Trvalá, farbenie, strihanie?“ pýtala sa už vážnejšie, ale kútiky úst sa jej dvíhali a očká usmievali.

„Chcela by som ísť s kamarátkou do divadla, takže by som vás poprosila vlasy vyčesať a ozdobiť,“ povedala Peťka a usmievala sa. „Viete, mám veľmi rada divadlo, kostýmy, scény,“ Peťka to hovorila takým hrdým tónom, že Evička s ledva zdržala smiechu. Česala jej krásne vlasy, vkladala do nich pestrofarebné spony a štipčeky. Peťka sa začala meniť na malú princezničku. Keď Evička skončila, Peťka bola veľmi spokojná a vytešovala sa zo svojho nového účesu.

„Óóó, ďakujem. To je krááása, dnes zažiarim v divadle aj ja,“ povedala.

„Tak vám prajem príjemnú zábavu,“ popriala jej Evička a čakala na ďalšiu bábiku.

To už do džípu nasadala Tánička s hrdzavými vláskami, zelenými očkami a pehami posiatym noštekom. Mala  na sebe kvietkované šaty, ktoré jej siahali takmer po päty. Občas si pri chôdzi na ne stúpila a zvolala:

„Upsííík, teda, skoro som spadla !“

„Kam to bude slečna?“ pýtal sa Filipko s úsmevom.

„Do kaderníctva, prosím,“ povedala Tánička a pohodlne sa usadila.

Auto sa rozbehlo po pestrofarebnom koberci, ktorý pokrýval celú izbičku. Prefrčalo okolo Luckinej postele, plastovej truhlici so stavebnicami a pomaly zastalo pred malou kvietkovanou taburetkou, na ktorej stála hracia skrinka so zrkadlom a tromi šuflíčkami. Každý z nich ukrýval farebné gumičky, sponky a štipčeky do vlasov.

„Dobrý deň,“ pozdravila sa Tánička.

„Dobrý deň, jééééjda, vy máte ale krááásne šaty!“ zvolala Evička. „A ako upravíme vlásky?“

„Trošičku by som ich prosila podstrihnúť a natočiť. Viete, mne sa veľmi páčia vlnky,“ žiarila Tánička.

„Tak si tu pekne sadkajte a pustíme sa do toho,“ usadila ju Evička.

Bábiky sa rozprávali, občas napodobňovali Lucku a veľmi dobre sa pri tom zabávali. Veľa sa nasmiali.

Evička plastovými nožničkami napodobňovala strihanie vlasov a potom vlasy natáčala na papierové kotúčiky z nitiek. Keď bola s prácou hotová, Tánička sa pozvŕtala pred zrkadlom a nový účes sa jej veľmi páčil.

„To je krása! Aaaa…mohla by som dostať ešte do vlasov zelenú stužku, prosím?“ opýtala sa Evičky.

Tá jej hneď uviazala do vlasov dve hodvábne zelené stužky a pridala aj dve margarétky. Tánička ju vyobjímala od radosti, poďakovala a povedala jej, že ju určite odporučí svojim kamarátkam.

U Evičky sa vystriedalo ešte zopár bábik a každá odchádzala s krásnym, novým účesom. Keď odišla posledná bábika a všetky sedeli opäť na svojich miestach, otvorili sa dvere na izbičke a vošla Lucka.

„Ahojte pokladíky moje! No toto, vy ste dnes ale krásne. A kamže sa chystáte, hm?“ usmievala sa Lucka a obzerala si bábiky, ktoré tíško sedeli na svojich miestach.

„Tu si, Evička! No ale…a ty máš čo s vláskami? Nič sa neboj, hneď to dáme do poriadku. Tááák, tu si pekne sadkaj,“ povedala Lucka a posadila sa s Evičkou pred hraciu skrinku. Rozčesala jej neposlušné orieškovohnedé vlásky, v strede rozdelila na polovicu a každú zvlášť stiahla do gumičky. Potom jej začala zapletať vrkôčiky, ktoré ukončila gumičkami s veľkými červeným lienkami. Ešte si ju otočila k sebe, prečesala jej šticu a postavila ju pred zrkadlo.

Evičke sa zatrblietali očká, ako prskavky. Keď sa Lucka na chvíľu na ňu nepozerala, otočila hlavu k ostatným bábikám, žmurkla na ne a priložila si ukazovák k ústočkám.

„Pssst.“

Za oknami neveľkého domčeka, v ktorom bývali Dominik a Kristínka, poletovali snehové vločky. Celý dvor bol prikrytý mäkkou snehovou prikrývkou, ktorá sa krásne na slniečku ligotala. Vyzerala, akoby na ňu niekto vysypal drobunké zlatisté hviezdičky.

V okne domčeka sedel plyšový zajačik Fúzik, ktorý mal na krku malý zlatý zvonček a gúľal svojimi uhlíkovo-čiernymi očkami.

„Vedeli ste o tom, kamaráti, že hviezdičky bývajú aj v snehu a nielen hore na nebi?“ opýtal sa ostatných hračiek, ktoré s ním bývali v izbičke.

Priskákala k nemu gumená žabka Papuľka a uvažovala nahlas:

„Žeby už nevládali udržať sa na nebi, tak si sadli do snehu a odpočívajú?“

Bábika Terezka, ktorá sedela na stoličke pod oknom a česala si vlásky povedala:

„To určite nie, Papuľka. Toto sú iné hviezdičky. Také, ktoré vidieť, keď na ne svieti slniečko. Ale je pravda, že sú prekrásne. Škoda, že si nimi nemôžeme vyzdobiť izbičku.“

„Ale prečo nie?“ čudovala sa žabka Papuľka. „Veď ich je tam veľa, keď ich zopár prenesieme do izbičky, nič sa nestane…“

„Ba veru stane,“ zapojilo sa do rozhovoru červené autíčko so žltou vlečkou. Bolo to Dominikovo obľúbené autíčko. Prežili už spolu veľa veselých príhod.

„Keď bol Dominik ešte menší,“ pokračovalo autíčko, „a na dvore bolo asi toľko snehu, ako je tam dnes, vyšli sme spolu na dvor. Dominik naberal lopatkou sneh na moju vlečku a keď ho už bola pekná kôpka, vzal ma do izbičky a chcel si urobiť snehuliaka.“

„A prečo v izbičke?“ začudovala sa opäť žabka Papuľka.

„Nooo, pretože mu bola vonku zima,“ povedalo autíčko a spolu s ostatnými hračkami sa rozosmiali.

„A keďže sneh sa v teplej izbičke roztopil, ostala po ňom iba mláčka,“ povedala bábika Terezka a chichotala sa.

Žabka Papuľka pozerala veľkými očkami cez okno a nedalo jej pokoja, že si nemôže vyzdobiť izbičku tými krásnymi, jasne sa trblietajúcimi hviezdičkami. Kým zasnene pozerala von oknom, zajko Fúzik, bábika Terezka, stonožka Nôžka a koník Podkovička usilovne čosi vyrábali z bieleho papiera a kládli na vlečku autíčka. Robili to potichučky, lebo chceli Papuľku prekvapiť. Keď boli s prácou hotoví, bábika Terezka povedala:

„Dominik s Kristínkou sa išli sánkovať a určite sa vrátia až k večeru. Dnes sa zahráme bez nich…len, neviem ako.“

„Ja by som malo jeden celkom dobrý nápad,“ povedalo autíčko, „čo keby sme sa zahrali na kolotoč?“

Žabka Papuľka hneď spozornela a prestala snívať o hviezdičkách.

„Áno, áno, áno,“ zvolala spolu s ostatnými hračkami. „To  bude skvelé!“

Hračky sa pekne postavili do kruhu, najprv autíčko, za ním zajko Fúzik, potom stonožka Nôžka, lietadielko Krídelko a koník Podkovička. Bábika Terezka a žabka Papuľka si potom vybrali hračku, na ktorú sa posadili. Terezka na autíčko a Papuľka na Nôžku. Zajačik zazvonil malým zlatým zvončekom a kolotoč sa rozbehol. To bolo smiechu a výskotu! Všetky hračky sa veľmi dobre zabávali, tešili sa, dokonca si spievali.

Terezka s Papuľkou si potom presadli na iné hračky a vozili sa ďalej. Keď sa nakoniec dostala Terezka ku lietadielku, naklonila sa k nemu a povedala, aby poriadne roztočilo vrtuľku. Zrazu sa do vzduchu vzniesli snehobiele papierové hviezdičky a začali pomaly padať na dlážku. Žabka Papuľka otvorila svoju veľkú papuľku od údivu a v očkách jej zažiarila radosť a šťastie. Takmer nedýchala, nevedela sa vynadívať.

„Čo-čo-čo sa to deje?“ pýtala sa udivene.

„Snežííííííííí!“ zvolali ostatné hračky a rozosmiali sa od radosti.

„To je úúúúúúúúúžasnééééé!“ ťapkala Papuľka a začala od radosti skákať po izbičke. „Máme tu hviezdičky, máme tu hviezdičky!“

Všetci sa tešili s ňou, tancovali, skákali a spievali:

Máme doma biele hviezdičky,

Padajú nám na naše hlavičky.

Máme tu hviezdičky z papiera,

Pokrývajú izbičku, to je nádhera.

Padajú hviezdičky do dlaní,

Splnia nám tisíce želaní.

Tik-tak, tik-tak… Tikajú pokojne nástenné hodiny v izbičke malej Zuzanky. Ručičky hodín neúnavne krúžia dookola a ukrajujú z dňa.

Zuzanka sa práve vrátila zo škôlky a po umytí rúk sa rozbehla do izbičky.

„Ahoj Eliška! Už si sa ma určite nemohla dočkať, že?“ privinula si Zuzanka balerínku Elišku a mocne ju stisla.

Eliška až zalapala po vzduchu, ale bola veľmi rada, že je Zuzanka už doma a budú sa spolu hrať. Už jej veľmi chýbala.

„Dnes sme v škôlke nacvičovali nový tanček. Budeme vystupovať pre mamičky,“ vysvetľovala Zuzanka celá natešená. „Tu si pekne sadni a ja ti ukážem, čo sme sa naučili.“

Zuzanka sa roztancovala po izbičke až sa s ňou celá krútila. Tanec mala veľmi rada a takmer vždy bola v pohybe. Eliška ju sledovala veľkými modrými očkami a usmievala sa. Zuzanka k nej pritancovala, vzala za rúčky a tancovali spolu. Veselo sa krútili po celej izbičke.

Z postieľky ich tichučko pozoroval plyšový psík Ňufáčik, Eliškin najlepší kamarát. Mal čierne očká, ako uhlíky a dlhé ušká siahajúce až po zem. Vždy, keď sa s Eliškou naháňali po izbičke, zametal nimi dlážku. Občas sa mu zaplietli pod labky a keď si ich pristúpil, prekoprcol sa. Kotúľal sa po dlážke ako klbko vlny.

Zuzanka sa pretancovala až do postieľky a od únavy tvrdo zaspala.

Kto ale nespal, bola balerínka Eliška. Ako náhle izbička stíchla a opäť bolo počuť len známe: tik-tak, tik-tak z nástenných hodín, Eliška zoskočila zo stoličky, kam ju Zuzanka posadila. Chcela podísť k svetlu, ktoré vrhal do izbičky mesiačik, keď sa usmieval cez oblôčik. V tom si ale všimla, že jej chýba jedna topánočka.

Eliška si pri tančení so Zuzankou nevšimla, že jej z nôžky skĺzla topánočka. Až priveľmi boli so Zuzankou nadšené z tanca a ani jedna z nich nezbadala, že sa na topánočke uvoľnila stužka a topánočka skĺzla z nôžky. A nevšimol si to ani Ňufáčik.

„Čo to? Veď ja mám len jednu topánočku!“ zhrozila sa Eliška a uprene pozerala na bosú nôžku. Do očí sa jej tisli slzičky. „Musí tu niekde byť. Veď ráno som ich mala ešte obe.“

Kde ju však hľadať a ešte v takej tme?

Z očka sa jej skotúľala prvá slzička.

„Eliška, nože si utri slzičku,“ prihovoril sa jej Mesiačik. „Ja ti pomôžem topánočku nájsť. Veď keby som ťa nemohol vidieť tancovať, bol by som smutný aj ja.“

„Čo sa deje?“ ozval sa do ticha aj plyšový psík Ňufáčik, ktorý sa prebral zo spánku a naťahoval si labky.

„Pri tanci so Zuzankou som stratila topánočku,“ zmohla sa Eliška len na pár slov.

„Neplač, Eliška, veď kto by ti mohol lepšie pomôcť, ako ja? Hneď sa aj pustíme do hľadania,“ utešoval ju Ňufáčik.

„Tak vidíš, Eliška. Máš hneď dvoch pomocníkov,“ povedal Mesiačik a podišiel bližšie k oknu, aby osvetlil lepšie izbičku.

„Skvelé!“ zavrtel chvostíkom Ňufáčik.

Eliška si utrela slzičky a pustili sa do hľadania topánočky.

Ňufáčik sklonil hlavu k dlážke a začal čuchať. Dlhé ušká ťahal za sebou a dával pozor, aby si ich nepristúpil.

Eliška sa rozhliadla po izbičke, či niekde na dlážke nezazrie svoju topánočku. Zúfalo sa obzerala na všetky strany, no po topánočke ani stopy. Mesiačik žiaril, ako najviac vedel, aby svetlo preniklo do každého kúta. Ňufáčik chodil po izbičke hore-dolu, ale topánočka, ako by sa pod zem bola prepadla.

Zrazu Ňufáčik zbadal niečo visieť zo Zuzankinej postieľky. Bola to ružová stužka. Presne taká, aké mala Eliška v topánočkách. Veselo zavrtel chvostíkom a rozbehol sa k Eliške. Bol taký natešený, že si nedal pozor, pristúpil si uško a k Eliške sa dokotúľal.

„Eliška, Eliška!“ volal na ňu, keď sa trochu spamätal z kotúľania.

„Čo sa deje, Ňufáčik? Už si si zase pristúpil uško, že?“ opýtala sa Eliška.

„Čo tam po ušku. Poď za mnou, niečo som našiel.“

Podišli k Zuzankinej postieľke a pozreli sa na visiacu stužku. Eliška zatlieskala malými rúčkami a vyobjímala Ňufáčika. Srdiečko sa jej od radosti rozbúchalo ako bubienok. Mesiačik sa usmieval a žmurkol na nich.

Ňufáčik potiahol stužku a v papuľke sa mu rozhojdala malá ružová topánočka. Položil ju Eliške k nožičkám. Eliška si topánočku natiahla na nôžku a pevne uviazala, aby ju opäť nestratila.

„Ďakujem ti, Ňufáčik môj milý. Aj tebe Mesiačik. A ako vďaku prijmite prosím odo mňa tento tanček.

Ňufáčik i Mesiačik sa usmiali a potešili sa, že uvidia Elišku opäť tancovať.

Eliška sa roztancovala po izbičke a takmer sa ani nedotýkala podlahy. Sukienka jej poskakovala, vlásky sa krásne vlnili a očká žiarili, ako hviezdičky na oblohe. Ten pocit, ktorý prežívala pri tanci sa len ťažko opisuje.

Mesiačik sa zľahka kolísal na hviezdnatej oblohe a Ňufáčik veselo vrtel chvostíkom. Eliškin tanec sa im veľmi páčil.

Keď Eliška dotancovala, Mesiačik sa jej poďakoval a vystúpil ku hviezdičkám. Ňufáčik s Eliškou sa uložili. Eliška sa o Ňufáčika oprela, prikryla jeho uškom a spokojne zaspinkali.

Izbičku zalievalo jemné svetlo mesiačika a z nástenných hodín sa ozývalo pravidelné tik-tak, tik-tak…