Peter sa z práce ponáhľal do nemocnice. Keď vstúpil do izby, jeho otec spal. Chvíľu ho pozoroval a do očí sa mu tisli slzy. Videl ho pokojného, na perách mal jemný úsmev, možno práve sníval o Mone.
´Teraz už nemusíš o nej iba snívať, otec,´ pomyslel si Peter. Sadol si do kresla vedľa postele a na chvíľu zatvoril oči aj on. To ticho mu dobre padlo. Posledné dni priniesli do jeho života veľa zmien vďaka ktorým sa cítil opäť šťastný.
„Musel si mať náročný deň, keď si si prišiel oddýchnuť sem,“ usmial sa otec.
„Ahoj otec,“ opätoval mu Peter úsmev. „Klamal by som, keby som to poprel, ale okrem toho, že bol náročný bol aj veľmi príjemný.“
„To som rád. Čo más nové?“
„Budúci týždeň uvedieme novú kolekciu a predstavíme ju na módnej prehliadke. Bude to veľký deň pre nás všetkých a zároveň super reklama,“ pochválil sa Peter.
„Môžu sa tej prehliadky zúčastniť aj laici, ktorým veľa móda nehovorí?“
„Ty chceš ísť na módnu prehliadku? Kedy ťa pustia? Vieš už niečo nové?“ sypal Peter otázky.
„Hej, hej, toľkoto otázok si nemal, ani keď si sa učil rozprávať,“ zasmial sa Petrov otec.
„Si vtipný, ako vždy. Takže?“
„Rád by som na tú prehliadku vzal jednu veľmi pôvabnú dámu,“ povedal Petrov otec s veľkou vážnosťou. „Doktor mi dnes povedal, že v utorok alebo v stredu ma pustí, ak sa nič dovtedy nezmení.“
„Z nemocnice rovno na módnu prehliadku? No dobre, nie je to horská túra, takže by o tom mohla byť reč,“ povedal Peter vážne, akoby iba od neho záležalo, či otca pustí, alebo nie.
„Ďakujem za veľkorysosť, ale bude mať kto na mňa dohliadnuť. Nemusíš mať obavy,“ zasmial sa otec nad Petrovou dôležitou tvárou.
Peter sa tiež zasmial. Nepočítal s tým, že by sa prehliadky mohol zúčastniť aj otec. Netajil radosť z jeho rozhodnutia.
„Je príjemné vidieť ťa šťastného. Máš úplne inú farbu. Ale to asi nebude iba tým zlepšujúcim sa zdravotným stavom, že?“
„Jasné, že nie. Bol som si pred polhodinou zabehnúť okolo budovy. Skvelý pocit,“ doberal si Petra.
„Oteeec! Radšej mi povedz, aký si mal včera večer,“ uškrnul sa Peter.
„Dlhý, pokojný, tichý…“
„Romantický, očarujúci, vzrušujúci…“ skočil mu Peter do reči.
„Počkaj, to hovoríš o mojom, či o tvojom?“ zasmial sa Petrov otec.
„Viem, že aj tvoj bol taký, tak spusti,“ vyzvedal Peter.
„Veľmi som čakal, kedy príde. Keď sa zjavila vo dverách, pôsobila ako anjel. Neboj sa, neblúznil som a nemal som ani horúčku. Teda aspoň dovtedy nie, kým mi nezačala merať tlak. Obával som sa, či mi ho dokáže objektívne zmerať. Nevydržal som len tak sa na ňu pozerať a chytil som jej ruku „ rozhovoril sa.
„Teda pán Marko, nemali by ste obťažovať personál.“
„Snáď ma neprezradí vedeniu.“
„Mal by si sa šetriť, aby nakoniec nemusela ísť Mona na tú prehliadku sama,“ dohováral Peter otcovi.
„Ona je pre mňa liekom, Peter. Kým bude pri mne, tak sa nemám čoho báť. Len je trochu tvrdohlavá,“ zvážnel.
„Áno? Prečo si to myslíš?“ spozornel Peter.
„Chcel som nahradiť lieky jej objatiami, ale vraj to nejde. Takže musím brať naďalej aj lieky.“
Obaja mali veľmi dobrú náladu. Peter veril, že Mona dohliadne na jeho otca a urobí všetko, aby ho srdce poslúchalo aj keď vedel, že teraz vystrája z iného dôvodu.
Týždeň sa vliekol pomaly a počasie akoby si zaumienilo znechutiť každému nastávajúce dni. Vytrvalý dážď a silný vietor vyvolávali v Petrovi obavy, či to všetko do módnej prehliadky prejde.
Sedel v kancelárii a pozeral na korunu stromu, ktorú akoby vietor chcel silou-mocou zodvihnúť a preniesť na neznáme miesto. Dážď bičoval do okien a kvapky koncertovali na rímse.
Peter otvoril katalóg s novou kolekciou šiat. Snažil sa v tých nehybných kúskoch látky, visiacich na čiernych figurínach, objaviť pôvab ženy. Veril, že budú mať úspech a nebudú nimi ohúrené iba ženy, ale aj muži, ktorí im budú robiť spoločnosť. Musel sa usmiať, keď si spomenul, že jeho otec sa chystá na prehliadku. Len nech sa už počasie umúdri.
Jeho pohľad opäť spočinul na okne.
„Ahoj, strážca snov,“ vstúpila Jela nečakane do kancelárie.
„Ak je toto sen, nech sa nezobudím. Ahoj, láska,“ usmial sa Peter a silno si privinul Jelu k sebe.
„Chcelo sa ti do tohto počasia?“
„Ani nie, ale chcelo sa mi za tebou,“ pobozkala ho. „Niečo som ti priniesla,“ vytiahla Jela dosky so svojimi návrhmi.
„Čo je to?“ neskrýval Peter svoju zvedavosť.
„Niečo, čomu som sa venovala dávnejšie a myslela som si, že sa k tomu už nevrátim,“ pozrela Jela na Petra.
Otvorila dosky a Peter zostal v nemom úžase. Prezrel si kresby a neveriac vlastným očiam sa opýtal:
„Mám tomu rozumieť, že tie návrhy si urobila ty? Prečo si mi o tom… neuviedla si to ani do CV-čka, dokonca si mi to nespomenula ani na pohovore. Prečo?“
„Pretože ešte pred pár dňami som to považovala za minulosť, za niečo uzavreté. Začala som o tom uvažovať až keď si spomenul módnu prehliadku.“
„Ako si sa dokázala vzdať tejto práce, nerozumiem tomu?“ ešte stále nechápavo krútil hlavou nad modelmi.
„Peter, po tej nehode… veľa sa zmenilo…,“
„Prepáč. Ja len… nevedel som, čo sa v tebe skrýva. Prekvapila si ma.“
„Mona mi opäť pomohla, keď som jej spomenula prehliadku a….“
„Jela, prosím, dovoľ mi zrealizovať tie návrhy. Sisa sa vo voľnom čase venuje šitiu, vy dve by ste to vedeli dať dokopy. Aspoň zopár modelov. Viem, že do prehliadky zostáva už málo času, ale…“
„Peter, ale tá prehliadka bude patriť novej kolekcii z katalógu. Neviem, či je vhodné…“
„Spojiť to s tvojou kolekciu? Bude to úžasné! Prosím, poď do toho,“ kľakol si jej Peter k nohám.
„Prestaň!“ zasmiala sa Jela. „Neviem, koľko toho stihneme, musíme zohnať látky, urobiť strihy a pozošívať to…“
„Zvládnete to,“ povedal Peter a zavolal do predajne: „Sisa, vieš prísť na chvíľu do kancelárie? Ďakujem.“
„Pozri sa na toto, prosím ťa,“ ukázal Peter na stôl. „Čo na to povieš?“
Sisa si pozrela návrhy a netajila úžas.
„Odkiaľ to máš? Sú skvelé. Vidieť ich ušité by bola sila!“
Peter sa usmial a povedal:
„Zvládla by si z toho niečo ušiť do piatku?“
„Žartuješ? Musela by som to prekonzultovať s autorom návrhov a potrebovala by som pomoc.“
„Tak to by sme mali vyriešené. Autor stojí pred tebou,“ ukázal Peter na Jelu, „a dokonca je ochotná ti pomôcť.“
„To sú tvoje modely?“ pozrela Sisa prekvapene na Jelu.
„Vymýšľali sme s dcérkou oblečko pre bábiky,“ uškrnula sa Jela.
„Dievčatá, ste úžasné. Povedzte mi, čo potrebujete a šup do práce,“ žmurkol Peter na obidve.
„Nejaké látky mám u mamy, môžeme niečo použiť aj z toho. Ostatné dokúpime,“ povedala Jela.
„Poďte so mnou,“ povedal im Peter a viedol ich cez chodbu. „Túto miestnosť som zatiaľ nevyužil, plánoval som urobiť z nej ešte jednu kanceláriu, ale ak by vám to vyhovovalo, tak tu môžeme urobiť malý ateliér.“
Dievčatá sa pozreli na Petra a potom do prázdnej miestnosti. Z troch strán boli okná, takže miestnosť bola zaplavená svetlom. Skvele sa hodila na ateliér.
„Paráda, tu môžeme aj tancovať,“ povedala Sisa.
„Dôvod na tanec bude, keď to stihneme do prehliadky,“ vzdychla si Jela.
„Tak načo čakáme, poďme na to.“
„Dobre. Peter, môžeš ma hodiť k mame? Mám tam… malý ateliér a mohli by sme to preniesť sem,“ pozrela Jela nevinne na Petra.
„Si neskutočná,“ usmial sa.
Jela v duchu ďakovala Mone, že trvala na tom, aby sa vrátila k návrhom. Pridala sa k nim, aby spolu otvorili izbu, kde boli nejaký ten rok zamknuté mnohé Jeline sny a túžby.