Som ako biely obláčik na jarnej oblohe,
vznášam sa ľahučko nad emóciami ľudí.
Plávam si po oblohe a nechám sa hojdať vánkom ľudských snov.
Po lúke cvála kôň a ťahá za sebou stuhu času,
nežné vlny rieky hojdajú spiace labute, pozemských anjelov.
Listy stromov si šepkajú príbehy víl a škriatkov,
tráva zamávala starej lokomotíve na pozdrav.
Pierka, čo vypadli z krídel holubov,
pristali vo vlasoch nesmelého dievčaťa,
očakávajúceho svoj prvý bozk.
Štvorlístok učupený v tráve volá na žobráka,
aby mu vhodil do klobúka mešec nádeje.
Pošteklil ma jarný lúč slnka
a ja som ho obdarila úsmevom.
Vznášam sa nad emóciami ľudí,
vychutnávam si energiu nekonečnosti
vznášam sa na krídlach bielych anjelov.