„Chi-chi-chi, jáááááááj, chi-chi-chiii,“ smiala sa bábika Evička, keď jej slniečko svojimi lúčmi šteklilo holé nôžky.
„Dosť už, dóóóósť, chi-chi-chi! Veď už nespím,“ schovávala si ich rýchlo pod mäkkú ružovú prikrývku a veľkými modrými očkami gúľala po izbičke. „Dobré ránko,“ pozdravila slniečko a ostatné hračky a posadila sa na posteli. Orieškovohnedé vlásky jej neposlušne stáli na všetky strany. Golierik na jemných modrých šatách bol trochu pokrčený.
„Chi-chi-chi,“ zachichotal sa strapatý handrový chlapček Filipko. „Evička, veď ty máš dnes také strapaté vlásky, ako ja. Chi-chi-chi.“
„Vážne?“ zoskočila z postieľky a utekala k malej drevenej hracej skrinke so zrkadielkom. Stálo na nízkej čalúnenej taburetke, ktorá bola farebná ako jarná lúka.
„Téééda, chi-chi-chi,“ rozosmiala sa pri pohľade do zrkadla, „naozaj, mám ich ako seno. Stoja mi na všetky svetové strany. Lucka ma včera tak krásne učesala…hmmm a teraz nie je doma. A čo keby sme sa zahrali na kadernícky salón?“ opýtala sa ostatných bábik.
„Áno, áno“ ťapkali drobným rúčkami bábiky.
„A ja budem váš šofér,“ ponúkol sa Filipko a hneď aj nasadol do parádneho džípu.
„To bude paráda,“ tešili sa bábiky. V izbičke nastal šum a bola naplnená radosťou a nedočkavosťou. Všetky bábiky sa tešili na nové účesy. Filipko doviezol do „kaderníckeho salóna“ prvú bábiku, Peťku, ktorá mala dlhé blond vlasy. Na koncoch sa jej jemne vlnili. Mala veselé zelené očká, šibalský úsmev, džíny s flitrovými kvietkami a bielu košeľu.
„Dobrý deň,“ pozdravila sa Evičke, ktorá sa ujala úlohy kaderníčky a chichotala sa do dlaní.
„Dobrý deň,“ povedala aj Evička a tiež sa rozosmiala. Prišlo im smiešne, že sa hrajú na veľké dámy.
„Tááák, čo to dnes bude. Trvalá, farbenie, strihanie?“ pýtala sa už vážnejšie, ale kútiky úst sa jej dvíhali a očká usmievali.
„Chcela by som ísť s kamarátkou do divadla, takže by som vás poprosila vlasy vyčesať a ozdobiť,“ povedala Peťka a usmievala sa. „Viete, mám veľmi rada divadlo, kostýmy, scény,“ Peťka to hovorila takým hrdým tónom, že Evička s ledva zdržala smiechu. Česala jej krásne vlasy, vkladala do nich pestrofarebné spony a štipčeky. Peťka sa začala meniť na malú princezničku. Keď Evička skončila, Peťka bola veľmi spokojná a vytešovala sa zo svojho nového účesu.
„Óóó, ďakujem. To je krááása, dnes zažiarim v divadle aj ja,“ povedala.
„Tak vám prajem príjemnú zábavu,“ popriala jej Evička a čakala na ďalšiu bábiku.
To už do džípu nasadala Tánička s hrdzavými vláskami, zelenými očkami a pehami posiatym noštekom. Mala na sebe kvietkované šaty, ktoré jej siahali takmer po päty. Občas si pri chôdzi na ne stúpila a zvolala:
„Upsííík, teda, skoro som spadla !“
„Kam to bude slečna?“ pýtal sa Filipko s úsmevom.
„Do kaderníctva, prosím,“ povedala Tánička a pohodlne sa usadila.
Auto sa rozbehlo po pestrofarebnom koberci, ktorý pokrýval celú izbičku. Prefrčalo okolo Luckinej postele, plastovej truhlici so stavebnicami a pomaly zastalo pred malou kvietkovanou taburetkou, na ktorej stála hracia skrinka so zrkadlom a tromi šuflíčkami. Každý z nich ukrýval farebné gumičky, sponky a štipčeky do vlasov.
„Dobrý deň,“ pozdravila sa Tánička.
„Dobrý deň, jééééjda, vy máte ale krááásne šaty!“ zvolala Evička. „A ako upravíme vlásky?“
„Trošičku by som ich prosila podstrihnúť a natočiť. Viete, mne sa veľmi páčia vlnky,“ žiarila Tánička.
„Tak si tu pekne sadkajte a pustíme sa do toho,“ usadila ju Evička.
Bábiky sa rozprávali, občas napodobňovali Lucku a veľmi dobre sa pri tom zabávali. Veľa sa nasmiali.
Evička plastovými nožničkami napodobňovala strihanie vlasov a potom vlasy natáčala na papierové kotúčiky z nitiek. Keď bola s prácou hotová, Tánička sa pozvŕtala pred zrkadlom a nový účes sa jej veľmi páčil.
„To je krása! Aaaa…mohla by som dostať ešte do vlasov zelenú stužku, prosím?“ opýtala sa Evičky.
Tá jej hneď uviazala do vlasov dve hodvábne zelené stužky a pridala aj dve margarétky. Tánička ju vyobjímala od radosti, poďakovala a povedala jej, že ju určite odporučí svojim kamarátkam.
U Evičky sa vystriedalo ešte zopár bábik a každá odchádzala s krásnym, novým účesom. Keď odišla posledná bábika a všetky sedeli opäť na svojich miestach, otvorili sa dvere na izbičke a vošla Lucka.
„Ahojte pokladíky moje! No toto, vy ste dnes ale krásne. A kamže sa chystáte, hm?“ usmievala sa Lucka a obzerala si bábiky, ktoré tíško sedeli na svojich miestach.
„Tu si, Evička! No ale…a ty máš čo s vláskami? Nič sa neboj, hneď to dáme do poriadku. Tááák, tu si pekne sadkaj,“ povedala Lucka a posadila sa s Evičkou pred hraciu skrinku. Rozčesala jej neposlušné orieškovohnedé vlásky, v strede rozdelila na polovicu a každú zvlášť stiahla do gumičky. Potom jej začala zapletať vrkôčiky, ktoré ukončila gumičkami s veľkými červeným lienkami. Ešte si ju otočila k sebe, prečesala jej šticu a postavila ju pred zrkadlo.
Evičke sa zatrblietali očká, ako prskavky. Keď sa Lucka na chvíľu na ňu nepozerala, otočila hlavu k ostatným bábikám, žmurkla na ne a priložila si ukazovák k ústočkám.
„Pssst.“