V bludisku spomienok našla som malý, no vzácny poklad.
Otočím kľúčom v drevenej skrinke s nápisom RODINA.
Tíško si tam ležia, pomaly žltnúce obrázky.
Hľadiac na ne, spúšťajú vo mne malý kinematograf,
plejádu udalostí a pocitov.
Mladá žena s dieťaťom v náručí sa na mňa usmieva.
Dlhé čierne vlasy jej padajú na plecia a mäkký, hrdý pohľad hovorí:
„Som mama. Toto je naša dcérka, naše krásne dieťa.“
Muž v uniforme s puškou na pleci.
Unavená tvár s nespočetným množstvom otázok.
Dni plynú veľmi pomaly a láska čaká… snáď.
Dieťa čo spravilo ledva prvý krok,
naťahujúc drobné prsty k torte so sviecou.
Pri nohách jej leží veľká bába.
Ju roky nezmenili , ešte vždy je taká.
Záhrada s vôňou jabloní , na strome dievčatko s odretým kolenom.
Neroní slzy.
Usmieva sa nad vyhratou bolesťou.
Návšteva v ZOO, mocný stisk otcovho objatia… obavy.
Ešte aj teraz cítim to zovretie.
Neboj, nestratím sa.
Tvár starej mamy, ozdobená pavučinou vrások a úsmevom.
Kvietkovaná šatka na hlave a okuliare na nose.
Chýbaš mi.
Jej vôňu som cítila mnohokrát, aj keď tu už nebola.
Siaham po ďalších a ďalších obrázkoch,
tu slza mi skĺzne po líci, tu chuť mám zasmiať sa.
Čo všetko sme spolu prežili.
Zatváram vzácnu skrinku a otočím v nej kľúč.
Nie na dlho.
Vrátim sa k nej na ďalšej ceste bludiskom spomienok.