Posts Tagged With: Život

Tak som späť.

Som tu a teraz.

Bol to dlhý výlet, jeho začiatok je v minulom storočí.

Výkrik, plač, prisatie sa k prsníku – prepáč za tú bolesť.

Objatie, nežná dlaň, bozky na čele.

Nie, to si nespomínam…

Ale tak nejako to určite bolo.

V minulom storočí.

Prvé kroky, prvý pád a nekonečný svet.

Všetkého sa chcem dotýkať, zapojiť všetky zmysly.

Čo je vlastne strach?

Zvuky, vône, dotyky – ešte ti to nedokážem povedať.

Ale raz… budem mať toho veľmi veľa na srdci.

Vtedy si spomeniem, čo všetko sa odohralo

v minulom storočí.

Školská lavica, prvé písmená, prvá machuľa.

Diktáty, poučky, zákazy a príkazy,  ako správne žiť…

Ďakujem, nemám záujem.

Chyba!

Neuposlúchnutie sa trestá.

Odtlačok na líci a jazva na duši.

To sú už skutočné spomienky na chvíle

v  minulom storočí.

Okovy, bolesť, tmavá ulita.

Tmavý závoj všedných dní.

Straty a sklamania, prosby a náreky.

Prebudenie, znovuzrodenie – nádej.

Neumiera.

Teraz sa už pozerám iba z diaľky na ten svet

v minulom storočí.

Privádzam na svet nový život – výkrik, plač, prisatie sa k prsníku.

Objatie, nežná dlaň, bozky na čele.

Už viem čo je strach.

Spomínam si.

Takto si prišla na svet, takto som prišla na svet aj ja…

Nový život vracia do života aj mňa – tak som späť.

Som tu a teraz.

Kamenná dlažba ticho odpočíva v uliciach starobylého mesta.

Nezastoná pod ťažkými krokmi, ani pod kolesami áut.

Bubnovanie dažďa a šteklenie jesenným lístím si ani nevšimne.

Metličkami krídiel ju holuby každý deň oprášia.

A ona ticho spí.

Vykročím po nej a nechám sa viesť.

Kam?

Tam na jej konci stoja múry bielej budovy.

Kľučku jej dverí sme si denne podávali, hltala nás

a vrhala späť na cestu všedných dní.

Nechávala som sa pohltiť.

Jej útroby ma lákali a tam v jej vnútri,

tam som zabúdala na svet okolo seba.

Chodby, police a nespočetné množstvo kníh.

Prechádzky časom, šuchot papiera a šepot pier.

Tu som sa mohla stať, čím som len chcela byť.

Biele múry tichej budovy.

Utíchla ako kamenná dlažba čo k nej vedie.

Už neslúži snom, prechádzkam a tichej ozvene.

Vraj zostarla a neunesie bremeno toľkého poznania.

Rozhodli za ňu iní.

Občas ju chodím navštíviť.

Sadnem si na schod pred jej dvere

a z batoha vytiahnem neveľkú knihu.

Pokračujem v čítaní a ona mlčky počúva.

V bludisku spomienok našla som malý, no vzácny poklad.

Otočím kľúčom v drevenej skrinke s nápisom RODINA.

Tíško si tam ležia, pomaly žltnúce obrázky.

Hľadiac na ne, spúšťajú vo mne malý kinematograf,

plejádu udalostí a pocitov.

Mladá žena s dieťaťom v náručí sa na mňa usmieva.

Dlhé čierne vlasy jej padajú na plecia a mäkký, hrdý pohľad hovorí:

„Som mama. Toto je naša dcérka, naše krásne dieťa.“

Muž v uniforme s puškou na pleci.

Unavená tvár s nespočetným množstvom otázok.

Dni plynú veľmi pomaly a láska čaká… snáď.

Dieťa čo spravilo ledva prvý krok,

naťahujúc drobné prsty k torte so sviecou.

Pri nohách jej leží veľká bába.

Ju roky nezmenili , ešte vždy je taká.

Záhrada s vôňou jabloní , na strome dievčatko s odretým kolenom.

Neroní slzy.

Usmieva sa nad vyhratou bolesťou.

Návšteva v ZOO, mocný stisk otcovho objatia… obavy.

Ešte aj teraz cítim to zovretie.

Neboj, nestratím sa.

Tvár starej mamy, ozdobená pavučinou vrások a úsmevom.

Kvietkovaná šatka na hlave a okuliare na nose.

Chýbaš mi.

Jej vôňu som cítila mnohokrát, aj keď tu už nebola.

Siaham po ďalších a ďalších obrázkoch,

tu slza mi skĺzne po líci, tu chuť mám zasmiať sa.

Čo všetko sme spolu prežili.

Zatváram vzácnu skrinku a otočím v nej kľúč.

Nie na dlho.

Vrátim sa k nej na ďalšej ceste bludiskom spomienok.