Kamenná dlažba ticho odpočíva v uliciach starobylého mesta.
Nezastoná pod ťažkými krokmi, ani pod kolesami áut.
Bubnovanie dažďa a šteklenie jesenným lístím si ani nevšimne.
Metličkami krídiel ju holuby každý deň oprášia.
A ona ticho spí.
Vykročím po nej a nechám sa viesť.
Kam?
Tam na jej konci stoja múry bielej budovy.
Kľučku jej dverí sme si denne podávali, hltala nás
a vrhala späť na cestu všedných dní.
Nechávala som sa pohltiť.
Jej útroby ma lákali a tam v jej vnútri,
tam som zabúdala na svet okolo seba.
Chodby, police a nespočetné množstvo kníh.
Prechádzky časom, šuchot papiera a šepot pier.
Tu som sa mohla stať, čím som len chcela byť.
Biele múry tichej budovy.
Utíchla ako kamenná dlažba čo k nej vedie.
Už neslúži snom, prechádzkam a tichej ozvene.
Vraj zostarla a neunesie bremeno toľkého poznania.
Rozhodli za ňu iní.
Občas ju chodím navštíviť.
Sadnem si na schod pred jej dvere
a z batoha vytiahnem neveľkú knihu.
Pokračujem v čítaní a ona mlčky počúva.