Zablúdila som.
Vybrala som sa hľadať SEBA.
Zavrela som oči, nastala tma a… kam som sa to dostala?
Stojím pred chrámom.
Zo schodov na mňa hľadí starý muž,
odetý vo svetlej sutane, s bradou po prsia.
Vystupujem po schodoch a chcem ho pozdraviť.
Mizne v útrobách chrámu, ktorý pohltí aj mňa.
Cítim chlad.
A teraz kam?
Na úvahy nie je čas.
Schody vedúce nahor a ďalšie sa strácajú v hĺbke.
Slabé osvetlenie mi neprezradí, kde končia.
Klesám.
Schody búšia ako moje srdce.
Dopad chodidla a… buch.
Cítim sa ako v duši nejakého človeka.
Nohy ma vedú ku dverám s kľučkou zo zlata.
Otváram.
Drevený oltár s bielym obrusom,
s kyticou lúčnych kvetov a horiacou sviecou.
Pekné privítanie.
Smiem sa posadiť?
Čakám,
Kto ma so MNOU príde zoznámiť.
Ticho.
Možno ma čaká niekto hore.
Možno som vošla do nesprávnych dverí.
Možno…
Možno sa práve pozerám do seba.
Tak toto som ja?
Aké jednoduché a zložité zároveň.
Vyslovím otázku.
Chvíľu krúži okolo mňa.
Potom si sadá ku mne podávajúc mi odpoveď.
Skúsim to znova…
Takto to teda funguje.
Naspäť sa mi kráča akosi ľahšie a veselšie.
Mám pocit, že sa vznášam.
A tam dolu vidím ženu.
Niekoho mi pripomína.
Dvíha ku mne hlavu a ruku na pozdrav.
Nezablúdila som.
Tam dolu som JA.