V nemom šere stojím na peróne prázdnych dní.
Čakám.
Neviem, či na zázrak, či na život sám.
Pozerám na koľajnice času.
Ktovie, kam by ma až doviedli?
Miznú v diaľke, ako úsmev z pier, čo nemé zostali.
Asi už blúznim.
V diaľke som začula zapískať vlak.
Bol by to zázrak.
Táto stanica je už dlho opustená, tu vlaky nestoja.
A možno sa len mýlim.
To by bolo fajn.
Načúvam a zrak do diaľky upieram.
Šušťanie listov preťal opäť hvizd.
Tak predsa mieri ku mne, rozhodol sa prísť.
Len či aj zastaví, možno tu nie je jeho stanica.
Počkám, už nemám čo stratiť.
V hrudi sa rozhodlo srdce koncertovať.
Chce prehlušiť ticho
a splynúť so zvukmi odrážajúcich sa z koľajníc.
Ďalší hvizd a záblesk svetiel.
Už je tak blízko.
Spomaľuje.
Tak predsa som sa dočkala.
Chvíľu len hľadím, či neklame ma zrak.
Vystieram ruku pred seba, chcem sa ho dotýkať.
Nastúpim a vyrazíme vpred.
Opúšťame stanicu prázdnych dní.
Chcem sa s ním viezť čo najdlhšie,
plniť si cestou túžby a sny.
Sem-tam je cesta strmá,
sem-tam príde prudká zákruta,
a rýchlosť je občas závratná.
Keby som však kvôli tomu vystúpila,
bol by to posledný krok môjho života.
Bol by to krok k stanici večného pokoja.