Za oknami neveľkého domčeka, v ktorom bývali Dominik a Kristínka, poletovali snehové vločky. Celý dvor bol prikrytý mäkkou snehovou prikrývkou, ktorá sa krásne na slniečku ligotala. Vyzerala, akoby na ňu niekto vysypal drobunké zlatisté hviezdičky.
V okne domčeka sedel plyšový zajačik Fúzik, ktorý mal na krku malý zlatý zvonček a gúľal svojimi uhlíkovo-čiernymi očkami.
„Vedeli ste o tom, kamaráti, že hviezdičky bývajú aj v snehu a nielen hore na nebi?“ opýtal sa ostatných hračiek, ktoré s ním bývali v izbičke.
Priskákala k nemu gumená žabka Papuľka a uvažovala nahlas:
„Žeby už nevládali udržať sa na nebi, tak si sadli do snehu a odpočívajú?“
Bábika Terezka, ktorá sedela na stoličke pod oknom a česala si vlásky povedala:
„To určite nie, Papuľka. Toto sú iné hviezdičky. Také, ktoré vidieť, keď na ne svieti slniečko. Ale je pravda, že sú prekrásne. Škoda, že si nimi nemôžeme vyzdobiť izbičku.“
„Ale prečo nie?“ čudovala sa žabka Papuľka. „Veď ich je tam veľa, keď ich zopár prenesieme do izbičky, nič sa nestane…“
„Ba veru stane,“ zapojilo sa do rozhovoru červené autíčko so žltou vlečkou. Bolo to Dominikovo obľúbené autíčko. Prežili už spolu veľa veselých príhod.
„Keď bol Dominik ešte menší,“ pokračovalo autíčko, „a na dvore bolo asi toľko snehu, ako je tam dnes, vyšli sme spolu na dvor. Dominik naberal lopatkou sneh na moju vlečku a keď ho už bola pekná kôpka, vzal ma do izbičky a chcel si urobiť snehuliaka.“
„A prečo v izbičke?“ začudovala sa opäť žabka Papuľka.
„Nooo, pretože mu bola vonku zima,“ povedalo autíčko a spolu s ostatnými hračkami sa rozosmiali.
„A keďže sneh sa v teplej izbičke roztopil, ostala po ňom iba mláčka,“ povedala bábika Terezka a chichotala sa.
Žabka Papuľka pozerala veľkými očkami cez okno a nedalo jej pokoja, že si nemôže vyzdobiť izbičku tými krásnymi, jasne sa trblietajúcimi hviezdičkami. Kým zasnene pozerala von oknom, zajko Fúzik, bábika Terezka, stonožka Nôžka a koník Podkovička usilovne čosi vyrábali z bieleho papiera a kládli na vlečku autíčka. Robili to potichučky, lebo chceli Papuľku prekvapiť. Keď boli s prácou hotoví, bábika Terezka povedala:
„Dominik s Kristínkou sa išli sánkovať a určite sa vrátia až k večeru. Dnes sa zahráme bez nich…len, neviem ako.“
„Ja by som malo jeden celkom dobrý nápad,“ povedalo autíčko, „čo keby sme sa zahrali na kolotoč?“
Žabka Papuľka hneď spozornela a prestala snívať o hviezdičkách.
„Áno, áno, áno,“ zvolala spolu s ostatnými hračkami. „To bude skvelé!“
Hračky sa pekne postavili do kruhu, najprv autíčko, za ním zajko Fúzik, potom stonožka Nôžka, lietadielko Krídelko a koník Podkovička. Bábika Terezka a žabka Papuľka si potom vybrali hračku, na ktorú sa posadili. Terezka na autíčko a Papuľka na Nôžku. Zajačik zazvonil malým zlatým zvončekom a kolotoč sa rozbehol. To bolo smiechu a výskotu! Všetky hračky sa veľmi dobre zabávali, tešili sa, dokonca si spievali.
Terezka s Papuľkou si potom presadli na iné hračky a vozili sa ďalej. Keď sa nakoniec dostala Terezka ku lietadielku, naklonila sa k nemu a povedala, aby poriadne roztočilo vrtuľku. Zrazu sa do vzduchu vzniesli snehobiele papierové hviezdičky a začali pomaly padať na dlážku. Žabka Papuľka otvorila svoju veľkú papuľku od údivu a v očkách jej zažiarila radosť a šťastie. Takmer nedýchala, nevedela sa vynadívať.
„Čo-čo-čo sa to deje?“ pýtala sa udivene.
„Snežííííííííí!“ zvolali ostatné hračky a rozosmiali sa od radosti.
„To je úúúúúúúúúžasnééééé!“ ťapkala Papuľka a začala od radosti skákať po izbičke. „Máme tu hviezdičky, máme tu hviezdičky!“
Všetci sa tešili s ňou, tancovali, skákali a spievali:
Máme doma biele hviezdičky,
Padajú nám na naše hlavičky.
Máme tu hviezdičky z papiera,
Pokrývajú izbičku, to je nádhera.
Padajú hviezdičky do dlaní,
Splnia nám tisíce želaní.