Poems – SK

Biely list papiera posiaty štvorcami,

Ležia si nehybne, prázdnotou zívajú,

Hľadanie tých správnych výrazov,

Lovenie v pamäti, myšlienok nespočetných zhon.

Písmeno k písmenu, raz vodorovne, raz zvisle,

Spriadanie nových slov, slabík počítanie,

Už zapĺňajú sa pomaly prázdne políčka

A pomoc v kúte stojí, čarovné pomocné slovíčka.

V krížovke  chýba ešte pár neznámych písmen,

Bez nich však zostane riešenie záhadou,

Čo život tak dobre pred zrakom ukryl,

Čo povedať chcel, čo hľadať nás núti?

Na chvíľu viečka voľne padnú, chvíľu je tma

A hneď zasa jasné svetlo, letmý náhľad dovnútra,

Zrak prechádza po stránke znova a znova,

Tu zrazu vynoria sa tie správne slová.

Písmenká zapadnú do prázdnych miest,

Nastáva chvíľka tak úžasná,  pravdivá,

Odhalenie tajničky života sa blíži:

„Uč sa porozumieť sebe, aby si rozumel iným.“

Tri páry stôp, otlačených v piesku,

tri páry malých detských nožičiek.

Len na chvíľu jeden druhému zišli z pohľadu

a už sa v pevnom objatím vítajú.

Rúčky sa spoja a zazvoní detský smiech,

už bežia s vetrom o preteky.

Slnko im hladí strapaté hlavy,

líčka zdobí červený rumenec.

Bosé nôžky jemne tráva hladí,

prstíky sfarbila púpava dožlta.

Smiech neutícha, smejú sa aj oči,

tri pári detských očí, plné iskričiek šťastia a nehy.

Sedíme v prítmí,

len svieca vrhá plachý tieň.

Opojení citmi a vôňou lásky,

prepletieme svoje prsty

a čítame si z očí tie najkrajšie verše.

Odhŕňaš mi z tváre neposlušný pramienok vlasov, pohladíš líce.

Je to taký malý zázrak, že ťa mám a ty máš mňa.

Privriem oči a tvoje pery nájdu tie moje.

Jemným dotykom ich pohladia.

Úsmev zdobí nám tváre

a vášeň rozčerí hladinu vzduchu,

ako vánok hladinu rieky.

Položíš prsty na klávesy,

do ticha zaznie pár tónov,

ktoré vychádzajú priamo zo srdca.

Vždy som po tom túžila.

Môcť si oprieť hlavu o tvoje plece

a počúvať hru tvojho srdca spojenú s tónmi klavíra.

Sedíme v prítmí

a plameň sviece sa kolíše do rytmu tých sladkých tónov lásky.

Nadišiel večer splnených túžob a snov.

Ja sedím v tvojom objatí

a vdychujem plnými dúškami ten pokoj,

ktorý sa nás dotýka…

V nemom šere stojím na peróne prázdnych dní.
Čakám.
Neviem, či na zázrak, či na život sám.
Pozerám na koľajnice času.
Ktovie, kam by ma až doviedli?
Miznú v diaľke, ako úsmev z pier, čo nemé zostali.
Asi už blúznim.
V diaľke som začula zapískať vlak.
Bol by to zázrak.
Táto stanica je už dlho opustená, tu vlaky nestoja.
A možno sa len mýlim.

To by bolo fajn.
Načúvam a zrak do diaľky upieram.
Šušťanie listov preťal opäť hvizd.
Tak predsa mieri ku mne, rozhodol sa prísť.
Len či aj zastaví, možno tu nie je jeho stanica.
Počkám, už nemám čo stratiť.
V hrudi sa rozhodlo srdce koncertovať.
Chce prehlušiť ticho
a splynúť so zvukmi odrážajúcich sa z koľajníc.
Ďalší hvizd a záblesk svetiel.
Už je tak blízko.
Spomaľuje.
Tak predsa som sa dočkala.
Chvíľu len hľadím, či neklame ma zrak.
Vystieram ruku pred seba, chcem sa ho dotýkať.
Nastúpim a vyrazíme vpred.
Opúšťame stanicu prázdnych dní.
Chcem sa s ním viezť čo najdlhšie,
plniť si cestou túžby a sny.
Sem-tam je cesta strmá,
sem-tam príde prudká zákruta,
a rýchlosť je občas závratná.
Keby som však kvôli tomu vystúpila,
bol by to posledný krok môjho života.
Bol by to krok k stanici večného pokoja.